Založ si blog

POL ROKA PRED SMRŤOU – 5. Chór lámucich sa väzov

Motal som sa po meste a sledoval ludi, ako sa tesia z farebnych vianocnych vykladov plnych vsakovakych stupidit a v hlave sa mi premietali kratke dokumenty o jednotlivych vianociach z mojho zivota. Pamatal som si tak troje. Je to zvlastne a tak trocha smutne, ze clovek ma za sebou takmer tri dekady zivota a pamata si na troje vianoce, ktore prezil ako decko a zvysok je len akousi divnou zmesou udalosti zhrnutou v mozgu do velkej pokrcenej gule s napisom “NIECO SA MI MARI”.
Kracal som zasnezenym mestom a drzal si v hlave tieto zbytocne myslienky, miesto toho, aby som premyslal nad tym, co ma caka o chvilu.
Bol som so vsetkym celkom vyrovnany. Az do okamihu, kedy som dorazil k Nekrovi. Stal som vonku pred vchodom do jeho bytovky a nechal na seba snezit velke chuchvalce snehu.
Stlacil som zvoncek a cakal, kedy sa z mikrofonu ozve jeho hlas. Hlas sa neozyval. Stlacil som zvoncek znova. Opat mi odpovedalo ticho. Nebol doma. Mozno by som mal svoje navstevne umysly aktivnejsie konzultovat s tymi, ktorych som sa rozhodol navstivit.
Ostal som trocha vydeseny.
Nechcel som byt sam, no inej cesty nebolo.
Vydal som sa teda dalej po svojej trase, ktoru som si oznacoval velkymi a hlbokymi stopami v snehu, ktore za mnou ostavali na chodniku spolu so stopami inych ludi, ci psov.
Pripomenulo mi to memento z casov mojho dospievania, kedy ma na zaklade stop v snehu vypatrala policia a urcila ma za vinnika trestneho cinu umyselneho poskodenia sukromneho majetku pri ktorom som udajne roztrieskal susedovo auto.
Ci som to urobil naozaj ja, doteraz netusim, pretoze namesacni si toho nezvyknu vela pamatat, no odtlacky topanok v snehu s vyrazne ziariacim cislom patdesiatdva tiahnuce sa celym nasim dvorom, cez cestu az k jeho brane a nasledne inverzne smerom od neho az k nam, spolu s mojimi odtlackami prstov na hlinikovej baseballovej palke leziacej na chodbe pri mojich mokrych topankach, hrali tak trocha v moj neprospech.
Keby som mal z toho aspon pocit zadostucinenia, no nepamatam si nic.
Mam tmu.
Kazdopadne, bol to moj prvy trestny zaznam v registri trestov. Teraz mam styri a tromfol som tym aj Nekra, ktory toho vyviedol pomerne viac ako ja, ale nik mu na to neprisiel.
Vzdy vsetko urobil precizne a s co najvyssim stupnom utajenia.
To ja som mal naopak tendenciu na svoje ciny upozornovat.
Byt nejakym recidivistom, asi by som vzdy na mieste cinu najradsej vyfotil svoj vyskereny ksicht polaroidom a podpisal sa na tu fotku, aby vedeli, ze som sa tam minimalne vyskytol. Typicka povahova crta psychopatov.
A podla istych nepisanych pravidiel i seriovych vrahov. K tym som vsak nepatril. Moje preciny vzdy suviseli s distribuciou drog v casoch, ked som mal -nast. Boli to skvele casy. Vdaka drogam sa vlastne pretli nase cesty s Nekrom. Bol to skvely chalan. Zoznamili sme sa v ustave, kde si on upratoval zdecimovane telo a ja zasa dusu a mozog.
Modlil som sa tam za duse tych, ktori vdaka mne a mojej starostlivosti o ich krvne obehy uz nikdy nebudu musiet kupovat vianocny stromcek.
Bolo vsak neskoro. Pre nich.
A pre mna zrejme tiez…
Tak som to vnimal vtedy.
Roky dozadu… Roky, ktore som prezil s tym sialencom Erikom zvanym Nekro.
Odkedy sme odtial vyliezli, davali sme na seba z dialky pozor. Ziadne priatelstvo na zivot a na smrt, caste navstevy, ci telefonaty, ale akonahle sa jeden z nas dostal do dusevnych sraciek ci nastrah vsedneho dna, mohli sme sa kedykolvek obratit jeden na druheho. Nikdy sme sa nepytali, o co ide, ani ked jeden z nas zazvonil v noci pri dverach. Vediet, ze je, bol pre mna fascinujuci pocit, pretoze som bol vzdy sam za seba. Vzdy. Aj v manzelstve. A prave preto sa skoncilo. Nedalo sa mi verit, pretoze som neposkytoval doveru, utocisko a ani lasku a nedokazal som pochopit funkciu partnerstva. Nechapal som, ze ten druhy clovek je ten, s ktorym treba vzdy vsetko zdielat.
Zrazu tu vsak bol niekto, pri kom som bol otvoreny, ako som bol otvoreny iba sam pred sebou, ked som si v hlave sepkal sam o sebe tak, aby som to nepocul.
Nekro svoju prezyvku dostal na zaklade toho, ze ho fascinoval sex so zenami, ktore predstierali, ze su mrtve, alebo minimalne aspon spali. Logicky sa to nestretalo s prilisnym pochopenim a tak bol radsej sam. Mimochodom, vazne by ma zaujimalo, kolko ludi je single prave z dovodu, ze im nik nedokaze splnit ich bizarne sexualne chute a snaha o akykolvek sex, ci dokonca funkcny vztah bezneho typu, je pre nich natolko problematicka a nepredstavitelna, ze si radsej zvolia samotu… Ja som mal momentalne iny problem. Bol som po rozchode s mojou manzelkou a bol som z toho v pici. Hlboko v pici. Cele dni som chlastal, utapal svoje myslienky a nechaval sebalutost plavat v bazene plnom mojich slz a alkoholu. Obcas sa citim ako absolutna nula. Nie, ze by som nou nebol, no inokedy sa zasa citim presne opacne a nulami sa v tych momentoch stavaju vsetci okolo mna. Vtedy je so mnou zabava. Ked sa topim v depresiach, je to dost otrava. Pre mna a aj pre okolie. V depkach sa vlastne ani nesnazim vyhladavat spolocnost, pretoze mi kazdy lezie na nervy. Ten mozog je neskutocny vynalez. Ma to premyslene dokonalo.
Tam brzda… tam plyn… Kazdopadne, manicke dni som mal vzdy radsej, ako tie depresivne a tak som chcel ten dnesny vyuzit. Rano mi zavolal realitak, ktory mal na starost predaj bytu, v ktorom sme spolu s manzelkou svojho casu zili pocas nasich prvych spolocnych rokov, aby sa so mnou dohodol na definitivnom odovzdani klucov. Mal som ho pockat v byte a vlastne to bol dovod, preco som siel pozriet Nekra.
Chcel som, aby siel so mnou.
Nebol dom prave v najlepsom stave. Vystupil som na poschodi a otvoril dvere bytu. V tej chvili som rozmyslal nad tym, ci sa mi Boh svojimi zamermi vysmieva do ksichtu cielene, alebo som len nepriamym ucastnikom show niekoho ineho a tiez nad tym, ci je skutocnost, ze Nekro nebol doma skor stastim, alebo naopak smolou.
V byte totiz stala Vivien. Moja estestalemanzelka, ktora si prave davala susit jeden zo svojich cervenych kabatov, ktore vzdy tak rada nosila.
Bol uplne premoceny.
Stali sme oproti sebe a mlcky na seba hladeli ako dve sovy v tme. Ani jeden z nas nechapal, co tam robi ten druhy a kvapalna forma snehu rychlo kvapkala z jej kabata na podlahu, pricom urobila niekolko suvislych mlacok. Sam za seba som hladal slova, ktore by to divne ticho roztrhali, no zmohol som sa iba na suche a retardovane vyslovene AHOJ.
– Cau, odpovedala mi Vivien a pohla sa. Co tu robis?, spytala sa ma uz kracajuc po byte.
– Priniesol som kluc. A co tu robis ty?
– Tiez som priniesla kluce. Prisla som sa sem naposledy pozriet a rozlucit sa s nim. Bude mi to tu asi trocha chybat.
– Mne takisto, – zaklamal som. Nas prvy spolocny byt.
– Nas prvy a aj posledny spolocny byt.
– Ako sa mas?
– Dobre.
– To ti staci?
– Je to viac, nez som mavala pri tebe a omnoho viac, ako by som mohla mat, ak by som s tebou ostala.
– Triafas pod pas a kopes priamo do gul.
– Iba vraciam, co som po cely ten cas dostavala.
– Peace… Jedla si uz?
– Nie.
– Pozyvam ta na obed.
– Nie, vdaka.
– Mas problem rozpravat sa so mnou? Ak ano, budeme iba jest a mlcat na seba.
– Mlcali sme spolu na seba dost. Rovnako sme si toho aj povedali a spravili pre seba. Sme si kvit.
– Nevravim, ze nie…
– Nehnevaj sa, ale musim uz ist.
– Nemusis.
– Chcem, povedala Vivien a obliekla si svoj cerveny kabat, ktory ani zdaleka nestihol stiect. Pockaj Agera a daj mu moje kluce. Chcel, aby som ho pockala, ale nechcem tu byt, povedala zapinajuc si posledny gombik a nsciahnuc sa po kabelke. Nie, ked si tu ty. Maj sa…
Dvere sa zatvorili a ja som ostal stat za nimi bez toho, aby som stihol podat akukolvek namietku proti rozhodnutiu. Chytil som si tvar dlanami a presiel prstami do vlasov. Tak mi treba, pomyslel som si a siel som sa vystat.
Este chvilu som sa motal po byte a pozeral z okien. Vyhlad bol svojho casu primarnym dovodom, preco sme tento byt kupili. Posledny krat som pouzil kohutik v kuchyni, ked som si napustil vodu do pohara. Odpil som si, zvyskom vody som otacavym pohybom preplachol pohar a polozil ho hore dnom. Zadival som sa nan a uvedomil som si, ze som ako ten pohar. Vybraty z police, pouzity, spinavy a hore nohami. Som na dne. Ale nie na uplnom. Zatial som na jeho vrchnom konci. Pri tomto konstatovani som sa usmial a vydal sa na odchod.
Byt som opustal bez toho, aby som sa co i len na okamih zamyslel nad tym, ze je to naposledy. Vzdy som si predstavoval, ake to bude tazke,  no v skutocnosti o nic neslo. Takisto, ako ked som sa odstahoval od nasich, alebo opustal svoju prvu pracu. Nic. Ziadny smutok. Ziadna nostalgia. Ziadna snura cakajuca na prestrihnutie. Casto som o tom premyslal, no vzdy som sa na to po chvili vykaslal. Nemalo to vyznam. Nedokazal som si vytvorit vztah k ludom, nieto este k veciam. Nedokazal som splynut s nikym a s nicim. Nikdy.
Polozil som svoj kluc do misky vedla Vivieninho, kasluc na dohodu s realitakom, zatvoril som dvere a vydal sa do ulic hladat najblizsiu zastavku.

Sedel som v trolejbuse, cumel okolo seba, v sluchadlach mi hrali Thine a nebo bolo sede. Ludia v tomto premiestnovadle okolo mna zili svoje separatne zivoty, s vynimkou troch studentov, ktori vyzerali, ze zdielaju nielen jednu internatnu izbu, ale aj vsetky otvory svojich rozkosnych spoluziacok z internatu. Dokonale bratstvo. Vsetci v tomto prapodivnom dopravnom prostriedku kamsi smerovali. Iba ja som sa bezcielne tocil uz treti raz. Na konecnej som vzdy vystupil a znova nastupil. Jasne, nie je to cesta vlakom, no Karin bola uz dva dni mimo mesta a ja som potreboval byt medzi ludmi, no zaroven byt kazdemu ukradnuty. A to sa da dosiahnut iba v prostriedkoch MHD. To spolocne zdielanie miesta, vzduchu a prostredia s desiatkami dalsich ludi ma cosi do seba. Je to magicke. Dokonala harmonia masovej ignoracie a individualistickeho zhromazdovania sa, za ucelom premiestnenia sa. Trolejbus zastal. Androgynny hlas zavelil povinne vystupenie a ja som sa pridal k davu. Postavil som sa pred hlavny vchod vlakovej stanice a pozoroval ludi, ako vchadzaju a vychadzaju. Striedali sa, minali sa a paralelne zdielali svoje zivoty i sedadla vo vlaku. Jedni mizli v utrobach vstupnej haly, druhi z nej vychadzali. Cele toto obskurne divadlo posobiace ako vstup do inej dimenzie, som vzdy pozoroval nesmierne rad a s obrovskym zaujmom. Ludia v pohybe. Zivoty. Obrovske mnozstvo zivotov, odohravajuce sa nezavisle od seba a zaroven vytvarajuce akysi zvlastny celok. Stravil som tam asi hodinu. Kupil som si tri hot-dogy a uvazoval, co dalej.
Rozhodol som sa pre jednu navstevu.
Pre mna necakany krok,no mal som potrebu to urobit.
Vybral som sa peso smerom dolu do mesta a povedal som si, ze bude fajn vidiet po dlhej dobe svojho deda. Je to uzasny chlap. Srsi chladnym cynizmom a jeho utocny sarkazmus je znamy po celej nemocnici, kde uz treti mesiac pomaly umiera.
Nenavidim spitale a od istej doby celkovo miesta, kde umieraju ludia. Milujem vsak svojho deda. A viem, ze onedlho sa k nim prida tiez. Vosiel som dnu, povozil som sa vo vytahu a dorazil som na oddelenie, kde mal izbu. Bol pozitivne naladeny, ako vzdy. Spoznal som to podla docervena rozpalenej sestricky vychadzajucej z jeho izby, pomerne hlasno vykrikujucej cosi o nemoznych zakonoch zakazujucich eutanaziu. Zaklopal som na dvere, pootvoril ich a usmial sa na deda. Ten mi miesto pozdravu povedal, nech sa neskerim, ze rakovina nie je na smiech a ze si mam sadnut a byt ticho, kym neskonci jeho program v telke. Sadol som si na prazdnu postel oproti nemu. Vzal som zo stola casopis, na obalke ktoreho bol rozoberany vztah nejakej mladej sliepky rodu druhu jednoduchych a bohateho idiota, ktory mal takych sliepok plny kurin a zacal som v nom listovat.
– Pozri na toho kokota, ako sa skeri z toho blbeho casopisu. Dal by som mu hlavu do zveraks a pomaly zatahoval, kym by mu nepukla lebka, zastebotal dedo laskyplne a tresol ovladac od telky na stol.
– Aj tebe ahoj. Ako sa mas?, spytal som sa a zatvoril casopis.
– Ako sa asi mozem mat? Stupidnejsiu otazku nemas?
– Prepac, zabudol som si doma konverzacne listky s pripustnymi temami.
– Nejako si spicovatel, kamarat.
– To odvtedy, co chodievam na tieto edukacne navstevy. Ucim sa od teba.
– Som rad, ze mam na teba vplyv. Akurat je skoda, ze ty si sa vzdy ucil iba to najhorsie, ale to mas asi po mne. Co nove vonku?
– Nic prekvapive. Nuda. Tak ako tu u vas.
– Tu nuda nie je. Mame tu kazdodennu zabavu.
– Vazne? Nevyzera to tu prave na detsky tabor s pedofilnymi klaunami.
– My mame sofistikovanejsiu zabavu. Bud nam tu niekto umrie, alebo sa nestacime divit umeniu precenovanych tajomstiev sefkuchara, ktorych sa tu vsetci hromadne desime
– Mozno tieto dve formy zabavy v niektorych pripadoch spolu uzko suvisia.
– To hovorim aj ja! Silvestrovska estrada s Mensikom moze ist do riti! Esteze mi neostava vela casu, inak by som sa musel zo sveta zniest sam.
– Naozaj ti je tu az tak zle?
– Neviem. Zalezi od nalady. Ale je tu nuda a ked sa nudim, tak iba vymyslam, filozofujem o nicom a tesim sa na vecernu stolicu. 
– Skvely program. Ja ale vlastne robim to iste. Sranie patri aj u mna medzi favoritne cinnosti. Pri preprave riti z bodu A do bodu B mam pocit neopakovatelnej uzitocnosti.
– Hovna riesit nemusime. Ale rozumiem ti. Cele je to na hovno.
– Co presne mas na mysli?
– Vsetko! Cely system. O com to cele je? Kto mi vysvetli ako to je? Zivot je vyborny, aj ked je do spiku kosti prezrany sialenstvom a zhubnymi chorobami ludskeho pokolenia ako takeho, ale tato skurvena choroba ma nuti mysliet stale viac na to, co bolo, nez na to, co bude. A vies co to znamena?
– Co?
– Ze umieram. Alebo skor to, ze uz mrtvy som. Nemat sny, tuzby a buducnost, to znamena smrt. Ked zijes tak, ze neberies do uvahy zajtrajsok, dnesok nejako prezijes a spomienky na vcerajsok len bolia… To je signal toho, ze si zomrel.
Tu, nasmeroval dedo ukazovak na svoje srdce, tu si mrtvy. A buducnost tela je zrazu nepodstatna.
– Trocha sa ta desim. Tie kazatelske reci mi k tebe nesedia. A ked uz sme pri tom, mas sedemdesiatpat rokov. O akej buducnosti to hovoris?
– Len ma este nepochovavaj, ty nevdacnik! Som sice chory, ale koren mam tuhy! Tak lahko neskapem. Len ma trapi, ze dusa je po smrti. Tu uz asi zozrala rakovina davno. Vraj civilizacna choroba! Pche! Civilizacia. Svet. Prestavam mu rozumiet, cim dalej, tym viac. Je to nad moje sily.
– Preco musis vsetkemu za kazdu cenu rozumiet? Vykasli sa na to. Komplikujes si tym bytie.
– Stve ma, ked nieco nedokazem pochopit a vyriesit.
– Lenze to je zakladny princip sveta. Ti, co chcu byt stastni, musia problemy riesit, aby to stastie docielili a ti, co stastni su, tie problemy vytvaraju, lebo nevedia, co od dobroty a dlhej chvile.
– Uvedomujes si, ako hrozne to znie? Je to chore. Sme ako krysy. Parime sa, mnozime a popri tom sa snazime pozbierat zopar zbytocnosti a nejake to smetie, ktore odhodi niekto iny. Cely zivot sa za niecim zenieme a ked to uz mame, nevieme, co s tym, tak si najdeme dalsi objekt tuzby a zaujmu. Dalsieho bozika, ktoremu sa budeme klanat a ktoreho zaobstaraniu prisposobime svoj zivot. Ta vecna nespokojnost a nenazranost ludi je hrozna. A tiez som nebol vynimkou. Mal som to tak so zenami. Chcel som nejaku a robil som vsetko pre to, aby som ju dostal. A ked sa tak stalo, zrazu som nevedel co s nou. Nepotreboval som ju. A tak som ju vratil tam, odkial som ju vzal. S dalsou jazvou na jej dusi. Je hrozne, ked si clovek zacne tieto veci uvedomovat. Preslo vela rokov a ja viem, ze sa mi to teraz vsetko vracia aj s urokmi. A vies, co ti poviem, chlapce? Cas na nikoho necaka. Cas si ta najde. Zrazu budes mat pred osemdesiatkou, budes sam a tvojou jedinou starostou bude, pokusit sa neposrat si pyzamo. Veru. Je to tak. Ziadne plne brucho a prazdne gule, ale dozit svoj zivot aspon ako tak dostojne. To je to, co ma caka na konci mojej cesty. A ta bola dlha a stala za to. Pamatam si casy, kedy tisic korun bolo ozaj tisic korun a vsetci, ktorym si dlzil, poznali iba dva sposoby, ako dlh splatit. Ale vies co? Bolo to spravodlive. Bolo to cestne. Zaplat, co si prepil a ak nie, cakame ta vonku. Kazdy vravi, ake to muselo byt hrozne, ale vedia hovno. Ti, ktorych sa to este netykalo, vymyslali, ako vsetko zmenit. A vezmi si, co vymysleli? Rovnako velke hovno, ako vsetci ostatni. A ti, ktori na to uz boli pristari, mali rovnaky problem, ako ja teraz. Ciste pyzamo. Prezijes si svoj zivot a na jeho konci sa nemozes ani len slobodne dostat a dosrat bez toho, aby ta za to niekto nezdrbal ako male decko. Pochopis to? Este do teba nadrbu rozne hadicky a nenechaju ta ani len vyprazdnit sa cestou, ktoru urcila priroda. V tvojom veku som mal kapitanske vylozky a kazdy sa ma bal. Teraz mam kojenecke plienky a bojim sa sestriciek. Je to ako z nejakej obskurnej tragikomedie. Niekedy sa mi chce plakat nad tym, aky som nevladny, zniceny a bezmocny. Bezmocny voci vsetkemu a vsetkym.
– Nemal si tolko chlastat, sebalutost by mozno bola mensia.
– Som tvoj dedo, sopliak, maj voci mne aspon trocha ucty!
– Ja ju mam. Ak by som ju nemal, poslem ti telegram spolu s touto blbou bonbonieriou postou.
– V tej krabici je bonboniera? Vies, ze na sladke nesmiem ani pozriet.
– Fajn, dam ju niektorej zo sestriciek. Mozno k tebe budu malicko milsie.
– Nie je az tak nutne, zbavovat sa jej. Nechaj mi ju tu, nejako si s nou uz poradim.
– Povedal ti uz niekto, ze v tej nocnej koseli s tymi hadickami vyzeras ovela lepsie, nez v monterkach s kablami v ruke?
– Len sa smej. Bud rad, ze nieco take nemas. Ti skurveni doktori ta zreparuju, aby si im platil co najdlhsie a aby ta nechali zit dostatatocne dlho na to, aby si splnili rocnu kvotu minutych liekov a vyuzitia tych poondiatych pristrojov. Nemocnice su peklo. A ti lekari! Mengele moze ist do riti! Oproti nim je to plysove zvieratko z kolotocov. Cely zivot si platim zdravotne odvody a ked dojde k istemu, tak donesu zoznam veci, na ktore sa poistka nevztahuje. Lekari a zdravotnictvo vraj nemaju peniaze, ale tomu never! Maju ich, akurat ze vsetky skoncia v ich vreckach. Vraj stale nakupuju nove pristroje a pritom, vzdy ked raz za rok nieco kupia, ukazuju to na kazdej televiznej stanici a je pri tom ten vyrehotany kokot, co si mysli, ze je prezident len preto, ze ho tak oslovuju. Tak potom, kam idu vsetky tie peniaze? Kde su? Je rok 2012 a je tu vacsi bordel ako v 1892 na divokom zapade.
– Viem, kde stopro nie su. Urcite nesli na rozvoj tohto spitala. Vyzera, akoby bol cely obhorety.
– Ved tu aj horelo.
– Vazne? Horela nemocnica?
– Ano. Boli sme aj v spravach. Nevidel si to?
– Nepozeravam spravy. Vlastne nepozeravam nic. Nejaky cas totiz nemam funkcnu telku. Mala kratky stret s flasou vina. Flasa vyhrala. David porazil Goliasa.
– Na svete zije sest miliard ludi a ja mam stale pocit, ze najcudnejsi a najtrafenejsi z nich je moj vnuk. A hned za nim nasleduje cele jebnute Rusko. Rusi su jediny narod, ktoremu som sa cely zivot snazil porozumiet este za vojny a doteraz ich mentalite nerozumiem ani trocha.
– Nemusis vediet vsetko. Nechaj to proste…
– Co to bolo?, spytak sa dedo po serii dobrr znamych zvukov.
Z vonka bolo pocut silny naraz, zvuk krcenia sa plechov a odpadnutych plastov.
– Zda sa, ze pred spitalom do seba vpalili dva vehikle. Vyzera to tak, ze vas luxusny hotel bude mat novych najomnikov.
– Alebo to pohrebnictvo na rohu vacsie trzby.
– Tak, ci onak sa prave bezpecnost leteckej dopravy zvysila o dalsiu stotinu percenta.
– Kasli na cisla. Cisla su matematika a tej som ja nikdy nerozumel.
– Tak o com sa chces bavit?
– Uz asi o nicom. Slovami klasika: Vzhliadam k minulosti a desim sa buducnosti. Ziadna nie je. Je to len iluzia a zaciatok konca.
– Zivot nie je taky zly.
– Zivot je v prvom rade iba hra. Nic viac. Hra bez vitaza. Respektive, clovek nikdy nebude vitazom. Jedine, co mozes urobit, je to, ze si tu hru naplno uzijes. A na jej konci sa postavis, uctivo sa uklonis a podakujes. Takto to funguje. Je to partia sachu so Smrtou v nejakom vzdialenom svete, ktora prebieha pocas celeho zivota. Smrt ma rozohratych miliony hier. A stiha vsetky. Nezabuda na ziadnu z nich. Nikdy nezabudne na ziadneho protivnika. Ak ti mozem poradit, postav sa na nohy, prestan chlastat a zi. Nerob tu istu chybu, ktoru som robil ja.
– Preco si myslis, ze mam problemy s chlastom?
– Som dlhorocne trenovany alkoholik a cloveka s podobnymi zaujmami citim na kikometer. A okrem toho, bola tu Karin.
– Prisla sa stazovat?
– Plakala. Je z teba nestastna. Vies, ako tieto veci preziva. Tak nebud idiot a rob so sebou konecne nieco.
– Mozem ti nieco povedat?
– Skus.
– Pred par dnami som videl jeden dokument. Neviem, ako sa volal lebo som ho zacal pozerat az od polovice. Boli to dobove zabery natocene nacistami v roku 1942 v jednom zo zidovskych Varsavskych ghet pre nejaky propagacny film, myslim ze sa to malo volat “Ghetto”. Boli tam povodne zabery spolu so sucasnymi svedectvami vtedajsich ucastnikov ako zo strany “filmoveho stabu”, tak zo strany “hercov”. Bolo to sialene. Tisicky Zidov cely mesiac natacali v roznych absurdnych a pre nich absolutne nesignifikantnych situaciach. Mysleli si, ze si ucinkovanim a psou poslusnostou zachrania zivoty. O mesiac, hned po skonceni natacanie bola vacsina z nich deportovana do Treblinky. Film zostrihali a ulozili do nejakeho skurveneho archivu. Pochopis to? Mesiac pretvarovania sa, tisicky zivotov, utrpenie a to iba kvoli niekolkym metrom propagacneho filmu o tom, ako sa maju polski Zidia vo Varsave uzasne, a ktory aj tak skoncil nevideny nikym, v zeleznej skatuli.
– Neviem, co ti mam na to povedat. Co chces pocut?
– Ja neviem. Neviem, co chcem pocut. Hlavne neviem, preco som chcel pozerat ten dokument. Neviem preco ma stale bavi, sledovat podobne dokumenty. Je to ako sledovat futbalovy zapas, ktory si natocis a z casu na cas si ho pozries.
– Tomu nerozumiem. Ako to myslis?
– Vies, ze tvoj oblubeny tim ten zapas trebars prehra, no nevymazes ho z pasky, pretoze to bol dolezity zapas. No mimo to, ze ho prehrali, bol ten zapas zaujimavy a s dalsim pozretim si tohto zaznamu objavujes male skryte detaily, ktore ti predtym vzdy usli.
– Nepride ti ani trocha trafene prirovnavat holokaust k futbalovemu zapasu?
– A tebe nepride trafene, ze ma poucas o tom ako sa spravat voci clenom svojej rodiny, ked si ty na tu svoju totalne vykaslal?
– Prilis to zjednodusujes.
– A ty si zas nepochopil podstatu.
– Tak ma potes svojim slovom.
– Chcel som tym iba povedat, ze ty, ako ucastnik a pamatnik tych komunistickych tvrdych sraciek si to zazil. Nechalo to v tebe vela zleho a necudujem sa, ze si to zahanal chlastom. Skor sa cudujem, ako je mozne, ze si to cele dokazal psychicky v pohode prezit. Viem, ze babka s tebou mala peklo, tak ako ho mala aj mama s fotrom a toto je to, comu sa chcem kurva vyhnut, ale nedari sa mi to. Cim viac sa snazim, tym viac sa zabaram do bahna a sraciek. Ako ked zapadnes do pohybliveho piesku. Ma to presne ten isty efekt. Chapes, ze ty si vlastne svojim spravanim ovplyvnil dalsie dve generacie svojej rodiny?
– Myslis si, ze o tom neviem? Ze si to po cely cas nevycitam? Ale co cakas? Ze to mohlo byt inak? Ze to mnou iba tak preleti, ja sa zobudim a slnko bude svietit iba pre mna? Mam svoju minulost a nie som na nu hrdy, no ovela viac ma vzdy trapilo to, ze tvoj otec nemal otca. Vyhybal som sa mu, tak, ako sa vyhybal on tebe. Ani jeden z nas sme nevedeli dat lasku. Prejavit ju. A vies preco? Zo strachu. Zo strachu z vlastneho vnutra. Strachu z toho, ze sklameme este viac. Sklamali sme pri hladani cesty a sposobu, ako nesklamat. Sami sme nemali muzsky vzor, muznost sme hladali na nespravnych miestach a po cely ten cas sme si nahovarali, ze je to tak spravne. No aj ked sme vedeli, ze nebolo, nedokazali sme sa postarat o svojich najblizsich. Dat im lasku, istotu a pocit, ze v nas maju svojich ochrancov, manzelov, ci otcov… Kurva. Dal by som si vodku. Vzdy, ked sa rozcitim, tak by som pil. Poznas ten pocit?
– Asi ako kazda stratena dusa utopena v alkohole. Aj ked ja som skor rekreacny alkoholik.
– Co to akoze znamena?
– Ze pijem len vtedy, ked nemam povinnosti a mozem si to dovolit.
– Ty predsa ziadne povinnosti nemas. Zijes sam vo svojom blbom byte a fungujes si zo dna na den, ako ta napadne. Nechodis ani do prace a jedine, co robis, je to, ze pijes.
– Obcas chlast prestriedam narkotikami a liekmi.
– Dostavas sa do stadia, kedy sa mozes velmi lahko stat stratenou existenciou.
– Vidis, preto rekreacny alkoholik. Znie to ovela lepsie, ako stratena existencia.
– A pred kym to hras? Kto su tvoji divaci? Kde mas publikum? Ha? Je to len v tvojej prazdnej lebeni. Si to, comu si sa snazil cely cas vyhnut. Pohrdal si obrazom svojho otca aj svojho deda. A teraz? Tvoj obraz visi v rovnakej galerii spolu s nimi. Nezvladol si to, kamarat. Nezvladol.
– Co nebolo, moze byt. Akurat, ze mam mozno trocha viac casu, ako ty. Takze by som to mal aj skor ukoncit. A skusit sa menej lutovat, pretoze sebalutost je najhorsia.
– Suhlasim. Vzdy je to vsetko iba v hlave, chlapce. Vzdy.
– Mas pravdu. Ako vzdy. A preto ta opustim. Potrebujem sa nadychat, pretoze citim len smrad vlastnych myslienok a spalenych chce sa mi plakat. Zajtra pridem. Alebo inokedy.
– Prid, budem tu.
– Preco sme sa takto nevedeli porozpravat nikdy predtym?
– Neviem. Ale som rad, ze sa to stalo. A prepac. Nechcel som, aby si bol smutny.
– Nie. Sam som to chcel. A je to tak dobre.
– Maj sa chlapce, mam ta rad.
– Aj ja teba, stary muz. Dakujem ti za vsetko.
Objal som deda, podal mu ruku a usmiali sme sa na seba.
Zatvoril som dvere jeho izby a prilozil som k nim na chvilu ucho. Pocul som, ako place a smrka do vreckovky. O dve plne vreckovky uz unho opat bezala telka. Utrel som si slzy a bezal som tiez. Domov.

Pol roka pred smrťou – 2. (O) Pôvod(e) všetkých sračiek

09.11.2015

Rozdrapil som ocne viecka, posadil sa na postel cumiac pred seba a snazil sa neuspesne zaostrit. Zbytocne. Strata casu... Moje telo vsak bolo dokonalo oddychnute. Bol som v prazvlastne naspidovanom stave, viac »

POL ROKA PRED SMRŤOU – 15. Klobúk pána Bernsteina

22.09.2015

Samota a alkohol. Dvaja vecni milenci, nechutne si to rozdavajuci naraz v tolkych domacnostiach, ze celonocne navstevy Jeziska s darcekmi na Vianoce v kazdom slusnom katolickom dome, su oproti nim iba viac »

POL ROKA PRED SMRŤOU – 7. Žiadne modlitby za umierajúcich

17.08.2015

Bolo cosi po desiatej vecer, ked som otvoril oci a prisiel som k sebe. Tie blbe lieky v kombinacii s alkoholom tvoria v hlave pocas spanku neskutocne scenare. Prial by som si zapamatat si aspon tretinu viac »

merkelova

Nič by som nemenila, vyhlásila Merkelová v súvislosti s otvorením dverí utečencom

20.08.2017 20:44

Na otázku, či by sa teraz, so súčasnými vedomosťami, zachovala inak, keby sa situácia z roku 2015 znova zopakovala, Merkelová odvetila, že nie.

dúhový pochod bratislava

Farby dúhy zdvihli napätie v koalícii

20.08.2017 20:00

Festival Dúhový Pride 2017, ktorého siedmy ročník sa konal počas víkendu v bratislavských uliciach, postavil proti sebe koaličné strany SNS a Most-Híd.

PREMIÉR, fico,

Premiér Fico o Sulíkovi: Moja vláda nie je dokonalá, avšak nepovalím ju ako Vy

20.08.2017 19:09

Premiér Robert Fico na svojom profile na sociálnej sieti ostro kritizoval šéfa opozície Richarda Sulíka.

Recep Tayyip Erdogan,

Prepustili spisovateľa, ktorého vydanie žiada Turecko

20.08.2017 18:32

Sudca mu ale prikázal zostať v Madride, až kým sa Španielsko nerozhodne, ako zareaguje na tureckú žiadosť.

NightWing

"Ak je vas zivot neznesitelny... vytvorte si novy. Zistite, ze ste na tom neboli vobec zle". N. E. Vermore

Štatistiky blogu

Počet článkov: 6
Celková čítanosť: 8355x
Priemerná čítanosť článkov: 1393x

Autor blogu

Kategórie