Založ si blog

POL ROKA PRED SMRŤOU – 7. Žiadne modlitby za umierajúcich

Bolo cosi po desiatej vecer, ked som otvoril oci a prisiel som k sebe.
Tie blbe lieky v kombinacii s alkoholom tvoria v hlave pocas spanku neskutocne scenare.
Prial by som si zapamatat si aspon tretinu z nich a potom ich len odpredat nejakej produkcnej spolocnosti niekam do Statov…
Pozrel som na mobil a nasiel sest zmeskanych hovorov. Pat z nich bolo od jednej osoby. Od Niny. Dcery mojej drahej agentky Elly. Slecna zrejme nebola zmierena so vseobecne prijmanym faktom, ze mi netreba volat opakovane, pretoze akonahle sa ma nepodari zohnat na prvy pokus, je to zbytocne a ozvem sa sam hned, ako vytriezviem, co obcas pravdaze mohlo v tychto dnoch trvat trocha dlhsie. Siel som sa vystat a zavolal som jej spat.
– Ahoj, dievcatko, pozdravil som ju nie prilis zrozumitelnym hlasom a tak som si neslusne odkaslal.
– Nat!, vykrikla s neskryvanou radostou v hlase Nina. Som tak rada, ze ta pocujem, bala som sa o teba. Si v poriadku?
– Ale ano, som. Len som na chvilu vytuhol.
– Dva dni su trocha dlha chvila, nemyslis?
– Mozno ano, ale som vyspaty.
– To je dobre. Spanok pomaha.
– Ako komu… Co si chcela?
– Pocut ta.
– Preco?
– Chybal mi tvoj hlas.
– Ach tak. Uz si spokojnejsia?
– Asi ano.
– Znies smutne. Co sa deje?
– Ani neviem. Upratujem sa.
– Co sa robis?
– Lezim, premyslam a upratujem si zivot.
– Hm, to znie trocha zufalo.
– Tvoj postoj je zufaly.
– Upratovanie vlastneho zivota znie o dost zufalejsie, nez cokolvek ine.
– Mozno ano. Ale ja mam z toho dobry pocit. Konecne sa zacina cosi nove a mam moznost urobit hrubu ciaru za svojou minulostou.
– Mas dostatocne hrubu fixku?
– Prestan. Vies, ako to myslim.
– Viem. Ale ty zas vies, ze moja otazka je na mieste.
– Kazdy clovek ma pravo na nove starty a zaciatky.
– Ale ano. Isteze ma. Najma ak nosi na pleciach zodpovednost za vsetky svoje doterajsie blbosti, ktorych nasledky ho zrazaju neustale k zemi.
– Aku najvacsiu blbost si v zivote urobil?, spytala sa ma.
– Nechaj ma premyslat…
– Bolo toho tak vela?
– Nebolo toho prave malo.
– Nejaky favorit?
– Zachranil som male maca pred par grazlami na autobusovej zastavke, zaniesol ho kamaratovi a ostal s nim do pol stvrtej rana na zahrade, kde sme sa s tym macatom hrali.
– A co je na tom blbe? Ved je to rozkosne!
– To vysvetluj snubenici, ktora caka v neglize s vecerou pri svieckach na pocest prveho mesiaca vasich zasnub.
– Ou… Zabudol si?
– Zivot a buducnost toho macata mi boli v tej chvili akosi prednejsie a podstatnejsie, nez moje vlastne.
– Uznavam, bola to blbost, ale taka mila, zachranil si zivot toho maciatka.
– O tri dni ho aj tak zrazilo auto.
– Si somar, to si mi nemal hovorit. Och… A co snubenica?
– Stala sa znova iba priatelkou.
– Kvoli tej veceri?
– Kvoli tomu, ze som jej pretiahol mamu.
– Nadhera!
– Az tak nadherne to nebolo.
– A co naozaj nejaka poriadna blbost?
– Nestacilo?
– Neviem. Bavi ma pocuvat ta. Je to smiesne a tragicke zaroven.
– Raz som sa snazil jednu byvalku pretiahnut na stojaka do riti na wc v jednom podniku a miesto lubrikantu som mal po ruke len tekute wc mydlo, tak som ho pouzil. Efekt si budes vediet istotne predstavit aj bez popisu nasledujucich udalosti.
– Tak to bola vazne pekna blbost. Co ona na to?
– Stala sa byvalou.
– V tom okamihu?
– V okamihu, ked ju to mydlo zacalo drazdit v zadku. Vtedy si uvedomila, ze ja som a budem ako to mydlo a ze ju vzdy budem len drazdit. Neprijemne a bolestivo.
– Ma ten pribeh nejake poucenie?
– Jasne. Nesnaz sa niekoho silou mocou pretiahnut do riti, pokial v tej chvili nie si pripraveny spoznat jeho charakter.
– Znelo by to lepsie ak by si to skoncipoval napriklad: Ak chces spoznat charakter cloveka, pretiahni ho do riti.
– To uz znie ako navod. A nie je v nom obsiahnuta povodna myslienka. Zabudni na to. Je to ina rozpravka.
– Mozno to len treba domysliet.
– Ces’ t la vie.
– Ked tak o tom premyslam, ty si bol asi vzdy umelec v oblasti rozchodov.
– Kazdy mame nejaky dar.
– Ano? Aco ja? Aky dar mam ja?
– Dokazes pocas rozhovoru o troch vetach prinutit topiaceho sa cloveka, ktory krvaca v nadrzi plnej zralokov pripustit moznost, ze na tom vobec nie je tak zle ako ty a ze on este ma aku taku nadej na zachranu.
– Si pekne blby.
– Iba uprimny. Pytala si sa, tak som odpovedal.
– Mam pocit, ze trpite nedostatkom autoreflexie, mlady pan, odpovedala Nina karhavo ala pani ucitelka v skolke so vztycenym ukazovakom.
– Mojim nedostatkom autoreflexie trpi iba moje okolie, ja som sa s nim zmieril uz na strednej skole.
– Tak to si sa s nim zmieril dost skoro.
– Bolo by to urcite skor, no na zakladnej som este netusil, ze slovo AUTOREFLEXIA vobec existuje.
– Aj tak si myslim, ze si mimo.
– Preco?, spytal som sa nechapavo.
– Vobec ma nepocuvas. Stale ma odhadzujes dalej a dalej. Ako pokrceny obal od zuvaciek. Nereagujes na to, co ti vravim, stale si melies svoje a nezaujima ta vobec nic z toho, co prezivam. Davas mi iba titulovane sa tvariace odjeby, tesis sa, ze si na mne mozes honit ego, ale inak som ti ukradnuta.
– Tak skusim byt chvilu dobry. Pocuvam ta.
– A vidis, zasa, nepovies mi, ze to tak nie je. Kludne mi to ticho odsuhlasis, tak co si mam o tom mysliet? Neverim ti.
– Robis dobre. Ale aj tak to vyskusaj.
– Ja neviem…
– Fajn. Az na to prides, zavolaj znova.
– Tak dobre… Vies, ked ja mam pocit, ze nerobim nic ine, ako blbosti. Cely moj zivot je jeden obrovsky omyl.
– Ludia robia cely zivot blbosti, aby ich potom mohli tajit pred ostatnymi. A miesto toho, aby sa modlili za ich odpustenie, modlia sa za to, aby im na ne nik neprisiel. Ty si na dobrej ceste, aspon si sa k tym blbostiam priznala samej sebe.
– Vidis, zasa to robis. Skaces mi do myslienok.
– Povedal som, ze skusim byt dobry, nie, ze sa mi to podari.
– Co vlastne robis? Ja sa ti spovedam a ty ma vobec nepocuvas.
– Nekazal som ti spovedat sa. To ty mas potrebu vykecavat sa zo zivotnych poznatkov. Ja ta len ticho pocuvam a premyslam, co si pustim. Kludne pokracuj.
– Kriste, ty si hnusny! Hnevam sa sama na seba, ze som ti zavolala.
– Tak zloz.
– Aj zlozim, aby si vedel! Aj tak si urcite nepamatas, co som povedala ako posledne.
– Ze zlozis.
– Ha, ha, velmi vtipne. Este predtym.
– Ze ta nepocuvam, ked sa mi spovedas.
– Hm, mozno ma pocuvas, ja neviem. Budem pokracovat, dobre?
– Iste, posluz si.
– No, ide o to, ze obcas uplne stracam prehlad o tom, co je dobre a co nie. V jednej chvili si poviem, ze toto je to najlepsie co som mohla urobit a vzapati ma to moje rozhodnutie prefacka, otrieska o stenu a necha lezat v kaluzi krvi. Myslis, ze je to normalne?
– Normalne to nie je, ale je to celkom bezne a viem celkom presne ako sa citis a o com hovoris. Potrebujes sa odosobnit od seba samej.
– Ako to myslis?
– Odosobnit sa znamena, ziskat nadhlad. A nadhlad je to, co clovek potrebuje, aby zistil, kam sa pohnut. Je to ako v pocitacovej hre, kde na mape odhalujes nove uzemia tym, ze kracas do hmly a z tvojho pohladu nevidis okrem tej hmly vobec nic. Ides rovno, do strany, alebo spat. Ale nevies kam ides a co tam bude. Netusis to. Ani ci nejdes zbytocne. Ale staci mala pauza a nazriet na par sekund z vrchu. Kam sa oplati vydat sa a kam naopak neist. V zasade je to pomocka. Bezplatna. Nik ti ju nevytkne. Jedine, co ta to bude stat, bude ta zapauzovana cast zivota. Ta moze byt kratka alebo dlha. A je iba na tebe, ci ti ta pauza za to stoji.
– Jasne, ty vies vzdy vsetko. Ked si taky mudry, preco nepredavas svoje zivotne skusenosti?
– Pretoze by som bol miliardar, mal by som denne plne schranky dakovnych listov od fanusikov a musel by som si tyzdenne menit telefonne cislo, co by vsak pri mojich prijmoch neznamenalo vobec nic. Takze, moja odpoved znie – z cistej lenivosti. Moj zivot by bol zrazu prilis zlozity.
– Si pako.
– To sedi.
– Sla by som na pivo.
– Chod.
– S tebou!
– Pivo smrdi.
– Nemusime ist na pivo.
– Mozme. Ja len ze pivo pit nebudem.
– Tu nejde o pivo. Ide o to, aby som ta videla. Bola s tebou. A ty mi povies toto.
– No tak som to nepochopil, prepac.
– Neries to. Dva roky cakam na chlapa, ktory si zasluzi moju pozornost a s ktorym by som sla von a ked sa taky najde, povie mi, ze pivo smrdi. Vobec nevnimas podprahovy signal, ktory som ti vyslala.
– To malo byt pozvanie na rande?
– Ano, malo. Ale zabudni na to. Nic som ti nepovedala.
– Ale ano, povedala. Chces ist so mnou von.
– Nie, nechcem, rozmyslela som si to. Si otrasny.
– To som bol vzdy a aj napriek tomu chces ist so mnou von.
– Chcela som, kym si to nepokazil. Ja nie som mobil! Nemam funkciu podrzania hovoru. Vies, ze ja potrebujem spatnu vazbu, ze komunikacia so mnou byva tazka a aj napriek tomu si ma stale doberas a neberies ma vazne.
– Vidis a aj napriek tomu, ze si ta doberam a neberiem ta vazne, chces sa so mnou stretnut.
– Chod do riti, Nat! Som z teba smutna. Cau.
– Cau, povedal som pipajucemu mobilu.
Hodil som ho vedla seba a stlacil play na ovladaci.
Obyvackou sa rozozneli uvodne tony Protection od Massive Attack a ja som bol zasa na chvilu vo svojom vnutornom svete, obohnanom vysokymi murmi vedomia vlastneho idiotizmu obrastenych jedovatymi vycitkami svedomia. Vrazedna kombinacia. Obzvlast v nocnych hodinach.
Jedina normalna myslienka, ktora mi napadla, bola ist sa prejst. Nocne prechadzky som vzdy miloval, no v poslednej dobe som ich akosi k zivotu nepotreboval. Zmena je zivot, povedal som si a otvoril som si flasu vodky.
Ked som vsak zacitil jej pach, prislo mi zle.
Za posledne dni som to prehanal a teraz potrebujem zmenu.
A najma potrebuj spolocnost.
Potrebujem spolocnost jedneho konkretneho cloveka, s ktorym stravim dnesny vecer.
Bolo jedenast hodin.
Stal som pod katedralou, dival sa hore, smerom k jej streche a nechal na seba dopadat jemne vlocky snehu, ktore sa hned roztapali na mojej tvari.
Stal som oproti jednej z najkrajsich a najvacsich stavieb, ake kedy postavili ludsky ruky a premyslal som o tom, kolko ludi do nej vlozilo svoje srdce, mozog, kolki zapredali dusu a kolki zaplatili krvou.
Stal som tam a bol som stastny.
Ulice boli prazdne, svetla z poulicnych lamp sa nadherne odrazali od vrstvy cerstvo napadaneho snehu, ktory si pomaly padal a hromadil sa, a mne v tejto kratkej chvilocke nic nechybalo.
Vravi sa, ze clovek vie byt stastny iba s niekym, ze stastie potrebuje zdielat.
Uprimne, ziadna chvila s niekym, ziadne zdielanie neznosti, perverznosti, obycajneho bytia, ci zdielanie telesnych tekutin, sa nevyrovna okamihu uvedomenia si vlastneho, egoistickeho vnutorneho pokoja a mieru.
Tomu okamihu, kedy si clovek uvedomi, ze je zmiereny so vsetkym a najma sam so sebou, zacnu sa diat zazraky.
Vtedy sa totiz stava naozaj stastnym a pripravenym zit.
A nasledne zdielat.
Vsetko ostatne je iba hlupy blabol.
Zapol som si kabat a vybral som sa do centra stareho mesta.
Bolo to dokonale.
Uzke ulicky, stare zidovske obchody a antikvariaty.
Bol som z toho uneseny.
Tak nechutne a plne mesto cez den sa v noci meni na tento zazrak.
Len ja, zvuk mojich v snehu vrzgajucich krokov a par otvorenych nocnych barov, herni a pivarni.
Do jednej z nich som zapadol.
Sadol som si k stolu, zlozil veci, objednal si caj, vybral z vrecka drobaky a nahadzal ich do jukeboxu.
Prvy jukebox, v ktorom mali Marka Lanegana. Uprimne ma to potesilo a usmieval som sa na tu blbu elektronicku skatulu ako decko do vykladu hrackarstva.
Na chvilu som si uvedomil, ze som konecne niecomu uprimne rad.
A pritom taka blbost…
Ked ma clovek vsetko, co chce a nema hranice, ci limity, je znudeny a zdeptany.
To bol moj dlhodoby problem.
Ziadna radost.
Ziadny usmev.
Ziadny pocit stastia.
Iba prazdno vytvorene v mojej vlastnej hlave a obsiahnute v mojej dusi. Ale teraz som tu mal Marka a bolo mi dobre.
Nepotreboval som nic.
Sadol som si a sledoval servirku, ako beha od stola k stolu.
Mlada holka s dokonalou makeupovou maskou, peknou postavou, krasnym velkym zadkom, v ciernych leginach, ktore boli takmer priesvitne a spod ktorych trcali biele nohavicky.
Prijemny a vzrusujuci pohlad.
No nic to so mnou nerobilo.
Akosi som tomu nerozumel.
No zbytocne som sa nezamyslal. To zrejme tie lieky…
A ked som sa snazil predstavit si, ako asi vyzera rano po presukanej noci bez makeupu, ktory ostal otlaceny vo vankusi, prestala ma zaujimat skor, ako zacala.
Vytlacil som do caju citron, vysypal don pol cukornicky a pozrel na hodiny.
Bolo 23:30.
– Nikdy som nerozumela tomu, ako mozes pit tak strasne presladeny caj.
– Si presna.
– Ako vzdy.
– Toto je pivaren.
Vypytat si kakao je zbytocne a som rad, ze tu maju aspon caj. Sadni si.
– Vdaka.
Je zvlastne ta vidiet.
– Skor je zvlastne, ze si ma chcela vidiet a prijala si to pozvanie.
– Viem.
– Nevedel som, co ti objednat, tak som ti neobjednal nic.
– Vzdy pripraveny so spravnym argumentom.
Clovek sa v tebe skratka nemoze zmylit.
– Ty sa vo mne nemozes mylit, ani keby si chcela. Si jedina zenska na tomto poondiatom svete, ktora ma pozna lepsie nez svoju nespocetnu zbierku topanok…

Pol roka pred smrťou – 2. (O) Pôvod(e) všetkých sračiek

09.11.2015

Rozdrapil som ocne viecka, posadil sa na postel cumiac pred seba a snazil sa neuspesne zaostrit. Zbytocne. Strata casu... Moje telo vsak bolo dokonalo oddychnute. Bol som v prazvlastne naspidovanom stave, viac »

POL ROKA PRED SMRŤOU – 15. Klobúk pána Bernsteina

22.09.2015

Samota a alkohol. Dvaja vecni milenci, nechutne si to rozdavajuci naraz v tolkych domacnostiach, ze celonocne navstevy Jeziska s darcekmi na Vianoce v kazdom slusnom katolickom dome, su oproti nim iba viac »

POL ROKA PRED SMRŤOU – 12. Nebetyčná teória chaosu vedená princípmi ničoty v praxi

16.08.2015

Existuju dva druhy strat. Tie, ktore ovplyvnit nemozeme a ich nasledkom je, ze nieco alebo niekto nam len tak zo zivota zmizne a uz sa nevrati. Proste sa strati. Dobrovolne. Na druhej strane stoja straty, viac »

lanovka Chvatimech Brezno

Výnimočná lanovka neďaleko Valaskej prežíva vďaka nadšencom

19.10.2017 16:00

Lanovku vybudovali svojpomocne milovníci lyžovania a turistiky prakticky zadarmo.

dane, poistenie, odvody, výpočer, okuliare, kalkulačka

Byrokracia je vážny problém až pre tri štvrtiny firiem

19.10.2017 15:50

Až 72,5 % podnikov na Slovensku považuje byrokraciu za vážny problém, ktorý demotivuje podnikateľov v podnikaní, investovaní, raste alebo zamestnávaní.

Miloš Zeman

Prieskum: Rusom sa nepáči Zemanov návrh na odškodnenie Ukrajiny za Krym

19.10.2017 15:35

Kyjev a Moskva by sa podľa Zemana mali dohodnúť na kompenzácii, či už v peniazoch alebo v rope a plyne.

Zelené oázy

Na zelené projekty pôjdu desaťtisíce eur

19.10.2017 15:00

Spoločnosť Slovnaft a Nadácia Ekopolis rozdelia 56-tisíc eur medzi projekty zamerané na ochranu prírody a zveľaďovanie verejných priestorov.

NightWing

"Ak je vas zivot neznesitelny... vytvorte si novy. Zistite, ze ste na tom neboli vobec zle". N. E. Vermore

Štatistiky blogu

Počet článkov: 6
Celková čítanosť: 8577x
Priemerná čítanosť článkov: 1430x

Autor blogu

Kategórie