NightWing

Rozdrapil som ocne viecka, posadil sa na postel cumiac pred seba a snazil sa neuspesne zaostrit.
Zbytocne.
Strata casu…
Moje telo vsak bolo dokonalo oddychnute.
Bol som v prazvlastne naspidovanom stave, v ktorom som kludne mohol zobrat zbijacku a ist s nou okamzite makat von na chodnik. Pripraveny padnut za vlast. Pozoruhodny stav na niekoho, kto nevie vyliezt z postele minimalne pol hodinu po tom, ako sa zobudi a snazi sa prebrat. Skontroloval som sa hmatom a zistil som, ze zijem. Ziadny pohreb sa teda nekonal a ja som si ho zasa iba odsnival.
Opat iba blby sen. Teda nie, ze by som sa stazoval, no neznasam sny o smrti. A uz vobec nie o tej vlastnej. Aj ked niekedy viem, alebo prinajmensom tusim, ze iba snivam a moze mi to byt jedno.
No i napriek tomu, ze obdobne ladene sny neprezivam az tak priserne ako kedysi, dokaze ma tato hlupa pavucia siet podivnych myslienok stale vyviest z miery. Kedysi, ako decko, som sa budieval s placom, ze zomrel otec… mama… dedko… babka… sused… macka… a bol som z toho na prasky.
Teraz si to odsnivam a cakam, kym sa zobudim.
Zvlastne je, ze ako ti umieraju realne a jeden za druhym odchadzaju, akosi to so mnou nic nerobi. Otupel som. A to ma v detstve najviac desilo prave to, ze umrie niekto z mojich najblizsich. Bol som z toho na prasky. Smrt ma sprevadzala neustale. A teraz? Je to iba dalsia preskrtnuta tvar na rodinnej fotografii a skvele rezne so salatom na kare. A svet sa toci dalej…
Clovek sa rano zobudi a mysli hned na smrt. Uz teraz vidim, ze to bude nadherny den… Znova som padol do postele. Na mobile prave preskocilo 00 z 59 a cislo sedem vystriedala osmicka.
Vsade sa rozprestieralo dokonale ticho a zivot postradal zmysel.
Kym som sa vsak stacil zamysliet trocha hlbsie, bytom sa rozoznelo zvonenie telefonu.
A ze zvonil priserne…
Uprimne, netusim, preco som tu blbu pevnu linku este stale nezrusil, ale asi ma bavi platit zbytocne poplatky za zbytocnu vec. Nenavidel som jej zvuk. Neprinasal nikdy nic dobre. Tak ako zvuk bytoveho zvonceka. Skurveny vynalez.
Vzal som tu staromodnu vec do ruky a prilozil si ju k uchu.
– Prosim?
– Ahoj, susedko.
Ako som pocul slovo susedko, prevratil som oci a mal som sto chuti roztrieskat telefon hned v tej chvili o ksicht volajuceho Rikkiho, syna mojej susedy. Bol asi o 5 rokov mladsi odo mna. Kedysi to prehanal s drogami a ostal z toho dost mimo. Vacsinou mam pre podobnych ludi pochopenie, ale nie prenho, pretoze sa mi postaral o nie prave najstastnejsie chvile mojho zivota, ked som vdaka nemu skoncil v CPZtke. Nedokazal som sa s nim normalne bavit a uz len jeho hlas vo mne vyvolaval agresiu.
– Co chces?
– Ja iba ci si doma?
– Nie, ty kokot! Volas mi na pevnu linku, tak co myslis?
– Takze si?
– Si debil?
– Dobre, nekric. Co robis?
– Volam s jednym mentalnym kriplom.
– Mozem prist?
– Pravdaze NIE.
– Prosim!
– Ak nechces, aby som ti rozbil hlavu, ostan kde si a neukazuj sa mi na oci!
Tresol som sluchadlom a kopol do steny. Narazil som si palec. Som zivy idiot. Ublizujem si pre nejakeho kretena a zbytocne sa rozculujem nad jeho existenciou.
Zarucal som ako postreleny jelen a vybral som sa k chladnicke.
A v tom opat to skurvene: CRRRRRRRN! CRRRRRRRN!
Siel som nazad, vzal sluchadlo a zacal nim trieskat o stol. Ked som sa vyzuril – a nevedel som ci zurim viac na Rikkiho alebo na seba, vzal som ho opat k uchu a zareval:
– Co chces?!
– Ja… Pokazil sa nam hajzel a potrebujem sa vysrat.
– Ty si zivy psychopat! Musis byt. Alebo sa mi musis snivat!
– Tak mozem? Prosim!
– Nemozes! Poser sa!
– Prosim, si jediny kto mi zdvihol telefon.
– Tak si predstavuj, ze si hovoril so zaznamnikom a rozprestri si noviny!
– Nat, prosim Ta. Prosiiiiiiim!
Neviem, ci mi v tej chvili totalne jeblo, ale zacal som sa strasne smiat nad absurdnostou momentalnej situacie a zrazu vsetko zle na chvilu povolilo a ja som z nejakeho dovodu suhlasil.
– Mozes prist, ale prines si vlastny hajzlak, mne sa minul. A svihni si, nech si cim skor prec.
– Dakujem, susedko. Zachranil si mi zivot!
– Nie. Pripravil som sa o zabavnu historku tvojej mamy ako si sa vysral v chodbe.
– Ved hej, ale aj tak vdaka.
Tresol som sluchadlom a siel odomknut.
Pohlad na toho chalana bol uzasny a uprimne som sa bavil.
– Kde ho mas?
– Koho?
– Hajzel predsa.
– Rovno cez chodbu a dolava.
– Dakujem!
Kedze som nemusel byt ucastny vsetkeho, siel som do kuchyne spravit si nieco jest. Zabudol som ale, ze chladnicka je takmer prazdna. Nutna cesta do obchodu ma teda neminie.
Zacal som si pisat do mobilu kratky zoznam veci na nakup, kedze v hlave som schopny ulozit nanajvys tak dve. Vtom sa ozval Rikki.
– Nat?
– Co chces?
– Preco na hajzli nemas dvere?
– Aby som mohol pozorovat zenske, ked tam sedia so skrizenymi nohami.
– To fakt?
– Fakt.
– Ako ta to napadlo?
– Byvalu vzrusovalo, ked som ju pozoroval pri moceni. Bola to jej iniciativa.
– Wow, to mohlo byt fajn.
– Bolo. A teraz ser a drz hubu. Potrebujem sa sustredit.
– Ale to si ju mohol pozorovat aj cez otvorene dvere, nemusel si ich vyvesit.
– Bolo to praktickejsie. Musis sa stale vypytovat?
– Ved odobre. Prepac.
– Uz sa stalo.
– Kde mas papier?
– Vravel som ti, aby si si priniesol svoj.
– Ale to si si robil srandu.
– Nie, to som si srandu nerobil!
– Co keby ti bolo treba srat?
– Vysral som sa v noci a teraz som na odchode do skurveneho obchodu, kde by som si ten pojebany hajzlak kupil!
– Hodim ti kluce, odbehnes po hajzlak ku mne?
– Ty sa mi snivas! Ty sa mi musis snivat, pretoze toto snad ani nie je mozne! Vyhod ich von na chodbu.
– Nehodim. Neviem ich najst. Asi som si ich nechal v byte, nemam ich.
Zadival som sa smerom hore k plafonu.
– Boze, preco? Cim som ta dnes, kurva zasa nasral?
– Co vravis?
– Drz hubu, s tebou sa nebavim!
– Bavis sa sam so sebou?
– S tebou iste nie.
– Aj moja mama sa rozprava sama so sebou. Je to zvlastne.
– Tvoju mamu opustil tvoj otec, ked zistil, ze sa mas narodit. skoro tridsat rokov zije sama s tebou a keby som si mal vybrat, ci sa bavit s tebou, alebo sam so sebou, ver mi, ze tiez by som si vybral samomluvu, takze nie, nie je to zvlastne.
– Asi som ta nepochopil.
– To sa od teba ani neocakavalo.
– Nat?
– Co je?
– Budes potrebovat ten casopis, co mas na zemi?
– Nech ta to ani nenapadne! Kurva, naco som zdvihal ten telefon, naco?
– Vravis nieco?
– Iba ta preklinam, nevsimaj si ma.
Zacal som hladat aspon nejake blbe vreckovky. Nasiel som aspon vianocne sviatocne servitky a siel mu ich zaniest.
– Aha. A ked s tym skoncis, mohol by si mi prosim ta… Dakujem! Ty mi citas myslienky!
– Bude ti stacit jeden balicek?
– Snad ano.
– Hlavne uz doser a padaj domov! Aj s osratou ritou, je mi to jedno.
– Ved pojdem, musim pozriet, co je s tym hajzlom.
– A co s nim vlastne mate?
– Co ja viem? Neda sa splachnut.
– Tak mas asi pokazeny splachovac.
– Nie, ten je v pohode. Ale nejde voda.
– Ako ti moze neist voda?
– Ved normalne, nebol si vcera doma?
– Bol, cely den.
– Nebol si na bytovej schodzi?
– Nie.
– No, tak keby si bol, tak vies, ze…kurva…
– Co?
– Nic.
– Ze co?
– Ze… Boze, ja som taky debil…
– Co je?!
– No…ze…by si proste vedel…ze bude…dnes…odstavka vody v celej bytovke… Do pice ja som taky debil!
– Co ze si povedal, ze bude?
– Odstavka vody.
– Odstavka vody?
– Prepac, som debil, prepac, prepac !
– Nie, nie, pssst, pssst! Debil? Ty ze si debil? Ty si korunovany kokot! Ty si…ty…ty si…kokoti kral! A debil som ja, pretoze som zdvihol ten skurveny telefon!
– Prepac.
– Co ti mam teraz akoze prepacit? To, ze si blby? Alebo to, ze si sa mi vysral do hajzla, ktory nejde splachnut?
– Musi sa to nejak dat.
– Tak to sprav!
– Co keby sme napustili vodu do vedra?
– Ty ma chces zabit infarktom?
– Uz drzim hubu.
– To sa tesim.
– Co teraz budeme robit?
– Nie my, ale ty. Ja idem do obchodu a ty tu pokojne vyvolavaj dazd, ale nepojdes z tohto bytu skor, nez to svoje skurvene hovno neposles na dlhu cestu ku stastiu! A ked bude niekde daleko, mozes ist aj ty! Ja do tej miestnosti nevstupim!
– Fakt ma to mrzi.
– Chod do riti.
– Ako som to mal vediet?
– Ty si az uchylne blby, vies o tom? Si tak neuveritelne sprosty, ze sa divim, ako ta tvoja mama moze nechavat sameho doma!
– Veri mi.
– To je dobre. Nech jej to co najdlhsie vydrzi!
– Fakt ma tu nechas sameho?
– Maj sa a uzivaj si to. A mam pre teba dobru spravu, kluce si si nechal vonku vo dverach.
– Hodis mi ich?
– Beriem ich so sebou ako poistku, ze mi nezdrhnes.
– Tak fajn. Ale ponahlaj sa.
– Pocuj, este jedna otazka. Byvas v byte oproti mne, tri metre cez chodbu. Preco si mi volal a rovno si neprisiel? Bolo by to rychlejsie.
– No ano, ale pochybujem, ze by si mi otvoril, kebyze ma uvidis v kukatku, urcite by si sa tvaril, ze nie si doma a ja by som sa mohol posrat.
– Vidis, ty vobec nie si az tak blby, ako sa na prvych pat pohladov zdas.
– Dakujem, Nat.
– To nebola poklona.
– Prepac, Nat.
Nevedel som, ci sa smiat, alebo plakat. Tieto sibnute situacie prezivam neustale, no stale si myslim, ze ma uz nic nedokaze prekvapit a v tom dostanem dalsiu davku zajacich bobkov rovno do ksichtu. Tentoraz takmer doslovne.
Obliekol som sa a tresol za sebou dverami. Zamkol som a privolal som vytah. To cakanie bolo nekonecne.
Kym som vstupil do vytahu, Rikki stihol odspievat prve dve slohy slovenskej hymny s pozmenenym textom. Evidentne sa inspiroval momentalnou situaciou, pretoze text sa zacinal slovami: „Na hajzli sa blyska“ a koncil slovami „Aby sa splachnut dalo“. Ten chlapec je vazny pripad. Obcas premyslam, ake by to bolo, keby nezrusili vojnu. Viem si ho totiz zivo predstavit, ako dostane do ruky samopal a s radostou jemu vlastnou, skusat vsetko nove, zacne okolo seba strielat a on stravi zvysok zivota bud vo vojenskej alebo polstrovanej cele za neumyselne zabitie nadriadeneho dostojnika aj s polovicou muzstva.
Vysiel som z brany a pozrel pred seba. Auta, ludia. Zivot v pohybe. V konstantnom pohybe. A ja travim cas zatvoreny medzi styrmi stenami. Sam pre seba som mykol plecami a vydal sa do ulic dufajuc, ze kym sa vratim, tak sa vsetko vrati do starych kolaji a ze moj byt bude opat iba mojim sukromnym gulometnym ulom.