NightWing

– Halo?, prosim, ozval sa rozospaty Simonov hlas.
– Pochvalen bud Jezis Kristus, pozdravil som ho.
– Nat? Co sa stalo?
– Nic. Jebe mi.
– A kvoli tomu mi volas?
– Hej. Potrebujem sa porozpravat.
– Kolko je hodin?
– Pol jednej. Teda bude… O chvilu.
– Nemohlo zdelenie tvojho osvietenia vydrzat do trocha rozumnejsej hodiny?
– A co ta vasa otrepana veta s bozimi cestami?
– Dobre. O co ide?
– O blbost.
– Ak je to blbost, vydrzi to.
– Nevydrzi.
– V tom pripade to blbost nebude. Tak von s tym, zavzdychal Simon a bolo pocut ako si odpil.
– Uz si niekedy odisiel od zeny, ktora tuzila byt s tebou, ochotna dat ti vsetko a ty ochotny dat vsetko jej? Nielen v ramci sexu, ale vzajomneho bytia. Ze ste vedeli, ze to jedine, co mozete urobit, je byt spolu a delit sa jeden o druheho, az kym nebudete vladat drzat oci otvorene a zaspite spolu na zemi totalne vycerpani a stastni?
– Kolko si toho vypil?
– Nepil som.
– Poznam ta.
– Kurva, nic som nepil! Nejeb do mna.
– Som knaz, ty pako. Rimsko-katolicky! V tomto ti nepomozem. Polozil si mi zlu otazku.
– Keby mi to povedal hocikto iny… Ale ty? Ved ty si uchylne prasa! Poznam ta od malicka! Si moj najblizsi priatel.
– Ak je to vsetko, zelam ti dobru noc, Nat.
– Nie! Pockaj!
– Cakam. Co chces?
– Ja neviem. Citim sa ako megaidiot. Potrebujem sa vyrozpravat. Potrebujem rozhresenie za to, ze som ju opustil.
– Si idiot, nemal si ju opustat. Chod spat. Alebo sa vrat naspat za nou.
– Nejdem spat. Nezaspim. Sedim na zemi a zeriem tvarohovu tortu, ktora nie je ani zdaleka tak chutna, ako vyzerala na obrazku v obchode.
No a vratit sa nechcem. Skratka nemozem…
– Dobre, dobre! Kasli na to. Preco si odisiel? Vratil sa jej manzel?
– Nie. Nie je vydata. Teda uz nie.
– Tak co teda?
– Ide o Lulu. Chcel som jej s niecim pomoct a miesto radosti, ze s nou stravim trocha casu, ktory na nu aj tak nikdy nemam, mam vycitky, ze som opustil Dee Dee, ktora lezala na rucne urobenom hniezde iba pre nas dvoch.
– Ty si bol s Dee Dee?
– Hej.
– A sam?
– Ano. No a co?
– Cely cas sa bavime o nej?
– Hej…
– Nevravel si, ze je koniec?.
– Asi som sa zmylil.
– Preco mas potrebu ublizovat si? Zblaznis sa, skoncis ako naposledy.
– Neskoro.
– Si uplny idiot!
– To mi hovori ten pravy.
– Zobudil si ma na to, aby si sa so mnou pohadal, alebo aby som ti dodal pocit, ze nie si az taky idiot?
– B je spravne.
– S tym ti ja zial nepomozem. Vycitky su obcas dobra vec. Aspon vies, ze ti na nej zalezi.
– Dik. To som vedel aj bez toho.
– Tak chod za nou! Miesto toho volas mne.
– Nemozem. Spi. A nemozem a nechcem ju uz budit. I ked mi napadla i tato varianta, ale ak by som sa vratil, bol by som za pokrytca.
– Tak sa radsej budes zozierat.
– Tak nejak.
– K tomu ma ale nepotrebujes. Skus robit nieco, co ta rozptyli. Alebo chod spat. Alebo neviem co. Ale rob to sam. Ak ti viem este s niecim pomoct, budem k dispozicii. Ak nie, rad by som dalej spal. Mam toho tiez dost.
– Jasne, prepac. Chod. A dakujem.
– Dobru noc. Ak chces, zajtra po omsi sa mozeme stretnut a porozpravat sa.
– Dobru, otce.
Telefon slabo pipol a displej stmavol.
Snazil som nepremyslat nad Dee Dee, no neslo to. Mal som nou natolko zaplnene vnutro, ze som mal pocit, ako by vo mne zila. Tiekla zo mna. Prislo mi to cele tak dokonalo sialene, ze som si pripadal ako totalne normalny a obycajny clovek. To bolo presne to, co so mnou Dee Dee robila. Robila ma normalnym.
Mal som potrebu vykonavat nejaku aktivitu. Jedine, co mi napadlo, bolo pisat. A tak som pisal. Bla, bla, bla. Ziadne napadite veci. Vsetko suviselo s nou. Slova pri nej boli zbytocne. Bola nepopisatelna a neobsiahnutelna. Tak som pisal bla bla bla o nej. No a co? Aj tak sa o tom nikdy nedozvie…
Siel som si lahnut na terasu do hojdacej siete a dival som sa na hviezdy.
Vobec si nepamatam, ako som vytuhol.
Rano som otvoril oci a premyslal nad minulou nocou.
Stvalo ma to este viac a nevedel som som, co s tym. Musel som to cele dostat z hlavy a jediny sposob, ako to dosiahnut bol, ze nieco podniknem. Najprv vsak bolo treba vstat a vyriesit zakladne ukony.
Postavil som sa pred kniznicu a premyslal, ake citanie si vezmem na zachod. Nie, ze by som planoval stravit tam cele rano, ale sedaval a citaval som na nom rad. Od mala som tam travil vela casu. Sedel som tam, cital a pocuval poucne vyhrazky o zlatej zile, v situaciach, kedy som kazdu chvilu musel nohou odrazat otvarajuce sa dvere, zakazdym, ked sa mi tam niekto snazil vtrhnut. Zbytocne som nasim vysvetloval, ze ked vidia zatvorene dvere a zazate svetlo, ze by sa mohli opytat, ci tam niekto nie je aspon zo slusnosti. Tento zvlastny ritual ma drzi dodnes. Skryvam sa a citam na zachode, aj ked uz dlhe roky zijem sam. Konecne som z police slavnostne vytiahol vitaza. The Dirt. Autobiografiu panov z Motley Crue. V maloktorej knihe dostanete tak dokonaly navod a tolko sposobov, ako nepredrbat svoj zivot, ako prave v tejto.
Sadol som si a zacal citat. Styridsattri minut. Slusny vykon. Moja zlata zila ma zrejme onedlho pozdravi osobne a splni sa tak predpoved mojej mrtvej babky. Premyslal som, co s nacatym dnom. Chladnicka bola sice prazdna, no hladny som aj tak nebol, takze nutenu jazdu medzi regalmi dokonale vyfejsovaneho tovaru niektoreho z tych uzasnych obchodov dolu na prizemi, sa odklada na neurcito. Premyslal som nad masturbaciou, no nemal som ziadny stimul, tak som zavrhol aj tuto moznost. Na par hodin. Chcel som ist von, no nevedel som s kym. Napadli mi dvaja ludia, no obaja boli prilis dlho mrtvi na to, aby sa so mnou mohli ist prejst. A aj keby neboli, zili v inom casopriestorovom pasme ako ja, takze som sa s touto moznostou musel rozlucit. Nadobro. Kedze Jeff Dahmer a Walt Disney mi padli, zavolal som znova Simonovi s nadejou, ze mi tu vcerajsiu noc odpustil a jeho ponuku na rande myslel vazne. Nedvihal. Ten chlap bol tak dokonalo zaneprazdneny, ze cez den mi nikdy nedvihol ani raz na prvykrat. Lahol som si teda na postel a vratil sa ku knihe, v ktorej som sa uz po siesty raz dozvedal, ake mal chudak Nikki tazke detstvo a preco sa mu na basovom pase skvie cervenym svabachom obrovsky napis BASTARD. V okamihu, ked bol Nikki na ceste ku svojim starym rodicom mi zavibroval mobil.
– Prosim, zodvihol som docitavajuc posledne slova vety.
– Dobre rano, Nat.
– Dobre aj tebe, otce.
– Prepac, ze volam az teraz, ale potreboval som este cosi dokoncit.
– To je ok, viem ze si vytazeny.
– Co si potreboval?
– Spolocnost. Nemas chut niekam vypadnut?
– Mozme? O desiatej mi zacina omsa, potom som volny.
– Aj tak ma na nu nedostanes. Radsej mi povedz, kedy konci.
– Pockaj ma o jedenastej pred kostolom. Kam chces ist?
– Ja neviem. Kam sa da ist v nedelu doobeda?
– Kamkolvek. Ide iba o to, co chces robit, tomu prisposobime ciel.
– Ty chodis kade-tade po vyletoch, tak pocas omse premyslaj.
O jedenastej som u teba. A nejedz, pojdeme si niekam sadnut.
– S tebou odmietam ist obedovat kamkolvek! Stale chodis do kadejakych podradnych bufetov.
– McDonald’s nie je bufet.
– To je jedno. Tam s tebou nepojdem. Neda sa tam jest.
– Tak nahodou, nedavno ziskali prve miesto v ramci nezavadnosti ponukanych potravin a spotrebitelskeho tovaru v ramci vsetkych fastfoodovych retazcov na Slovensku.
– Neuveritelne presvedcivy argument.
– Nepriestrelny! Ale ako chces. Ja si kupim nieco u nich a potom mozme ist do nejakej nobl picoviny s obsluhou v hlave bez, kde ti naserviruju omraceneho bazanta pripiteho vinom s ryzou z Maovej zahrady zbieranou v rukaviciach tkanych z hodvabu z riti arktickych pavukov.
– Tie poznamky si odpusti. Jedlo je pre mna cimsi viac, nez len potrebou.
– Pre mna je to nutne zlo a hmota.
– Vies, ze si potrpim na spolocensku stolovaciu etiketu a kulturu.
– To ja takisto!
– Ach, takze preto si si kupil tu sadu plastovych tanierov?
– Mali super akciu. A okrem toho, vzdy, ked mi nasi priniesli nejake jedlo, bolo to nepouzitelne. Pizzu hodis do stroja, ten ti ju ohreje, vyberies ju a zjes, ale ked mi priniesli grilovane kura a zemiaky, musel som to vysypat na ten rotujuci skleneny tanier a ked sa to ohrialo, vybral som ho von a jedol priamo z neho. Bolo to hrozne neprakticke.
– Chces mi povedat, ze jedlo ti nosili v sackoch, ci ako?
– Foter je vysluzily vojak, vsetko mi nosia v kovovych esusoch a ako som raz zistil, kovove veci sa do mikrovlnky strkat neoplati. A kvoli ziadnemu grilovanemu vtakovi na svete nie som ochotny robit v obyvacke taborak.
– Ty nemas ani len zaklady ludsky prijatelnych zakonov spolocenskej etikety.
– Nahodou som si pred tyzdnom kupil obrus.
– Ten obrus je gumenny a kupil si si ho iba preto, ze sa ti nechcelo neustale umyvat stol, ked si si ho zaspinil.
– To je tvoj nazor.
– Ty si strateny vo vsetkych sferach ludskeho bytia.
– Nie som strateny, ja som sa len este nenasiel.
– Dobre. Tak sa najdi o jedenastej pred kostolom. Ak by som meskal…
– …tak trtkas nejaku dochodkynu.
– … tak pridi za mnou dnu. Bude otvorene.
– Dohodnute. Zatial sa maj.
– Ty tiez.
Bolo 11:13 a Simona nikde. Premyslal som nad roznymi moznostami toho, co robi. Od pocitania prachov do zvonceka, cez mucenie nejakeho neboheho ministranta vo farskej pivnici, az po prasenie nejakej ctihodnej vdovy, ktorej sa prostrednictvom jeho vtaka prave dostava Bozieho milosrdenstva. Ale opat sa ukazalo, ze som bol na omyle. Ako obvykle. Zazrel som ho medzi medzi stromami v parku pred kostolom. Stal tam s dvoma dalsimi ludmi. Jeden vyzeral ako chlap a druhy v podstate tiez, no podla uzjapaneho vysokeho hlasu to bola zenska. Chvilu som ich pocuval a snazil sa prist na to, o co ide. Po par minutach to bolo jasne. Riesil krizu nejakeho paru, ktory za nim prisiel po omsi. Dalo sa to poznat podla toho, ze zenska kricala, nadavala na manzela, plakala, znova nadavala a manzel iba ticho stal a trpel vyklady o manzelskom utrpeni svojej hysterickej polovicky cudziemu chlapovi, ktory mal bozsku trpezlivost. Bolo vidno, ze ta zena mala obrovsku vieru. Verila totiz, ze ich problemy sa mali vyriesit ucastou na tyzdnovych stretnutiach a seminaroch katolickych rodin, niekde na vychode republiky a teraz prisla pobyt reklamovat ako neuspesny. Byt Simonom, poviem jej, nech reklamuje manzela u rodicov, uciteliek, ci u kohokolvek v ramci celeho systemu, ktory vsetci tak radi obvinuju zo vsetkeho.
11:25
Rodinna drama pokracuje.
Mierna gradacia deja a toku udalosti. Zena hulaka, muz mlcky cumi do zeme a fajci cigaretu. Simon obcas ocami ujde mojim smerom a ja sedim v aute, smejem sa na tej zene, lutujem jej muza, lutujem Simona a lutujem seba, pretoze tu trcim a divam sa na nieco, co mi pride tak neskutocne absurdne, az sa to v realite nedelneho doobedia meni na cosi romanticke. Lutost voci rovnakemu zivocisnemu druhu je nam zrejme akosi prirodzena. A mozno bola ta zenska iba prilis neznesitelna. Niektori ludia pri sebe nemaju Boha ani cestou z kostola. Neuvedomuju si, ze aj knaz je len clovek a ma narok na trochu svojho sukromia. Bolo vsak uzasne pozorovat Simona, ako s absolutnym pokojom pocuva tu rozhekanu zensku a ako ju utesuje. Videl som v nom skor samotneho Krista, nez chalana, ktory od siestej triedy na zakladke vedel, ze bude knazom, pretoze mat pracovnu dobu styridsat minut denne, mat pravidelny prisun penazi, jedla a zien je ten ‚best fuckin‘ job in this shitty world‘. Nezastavila ho ani moja vtedajsia teoria o tom, ze zenske, ktore boli v tom case ako tak pouzitelne a pred ktorymi sme sa ako decka sklanali a predstavovali si ich v situaciach, o ktorych sme nemohli tusit, ze existuju, budu v case, ked on vylezie zo seminara bud mrtve, alebo ich budu v domove dochodcov krmit kasovitou hmotou obsahujucou rozmixovane maso, zemiaky a salat dokopy a utierat im ich prazdne bezzube uslintane usta. Nepochodil som.
Ale to, co som videl teraz, ma uprimne dostalo. Teraz je to niekto celkom iny. Vidim pred sebou cloveka, ktory ten zaujem nepredstiera. On s tymito ludmi zije, pozna ich, pozna ich problemy a pomaha im prekonavat ich. Vyzera, ako samotne prevtelenie ducha svateho, ktory prinasa pokoj a mier. Myslim, ze az raz zomrie, vyhlasia ho za svateho. Dufam ale, ze to nebude tak skoro. Bez neho by som bol v pici. Tak ako som bol teraz. Bol som nervozny, hladny a potreboval som stat. Neviem, preco vsetky zle veci, ako napriklad neprijemne pocity, umrtia v rodine ci jehovistky prichadzaju vzdy v trojici. Vysiel som z auta smerom k zastavke, na ktorej sa pravidelne zdrziavala banda deciek, ktore tu travili vzacne chvile bez dohladu rodicov, ochutnavali prve cigarety, prveho jointa a vino slohnute z fotrovej pivnice. Zabavky, ktore si na tejto zastavke odzili generacie deti a dalsie generacie si ich odziju. Postavil som sa k zastavke a zacal mocit. Prud mojich spomienok ma unasal do mojho detstva a prud mojho mocu pomalicky tiekol popod smiesnu plechovu zastavku k noham tych malych hajzlikov.
– Ty kokot, kukni sa! Co to sem tecie?, zakrical maly hrdina s hlasom nabehnutym na mutovaci modul.
– Neviem, chod to kuknut, povedal druhy, po com si hlasno grgol.
– Podla mna tam nejaky kokot sti, zahlasil mutant.
– Fuj, podme prec!
Kokot vsak medzi tym stihol dostat a postavil sa pred nich skor, ako stacili dopovedat PODME PREC. Bolo vidno ze su trocha vyhukani.
Pozerali jeden na druheho, preglgali naprazdno, ale vyzerali, ze si o mne aj tak myslia svoje.
– Ktory z vas je najmladsi?, spytal som sa razne a zaroven pobavene tym, ako sa tvaria.
Prebehla asi pol minutova porada, nez sa dopracovali k vysledku, ktory znel jednoznacne pre mutanta s najcastejsim uzivanim slova KOKOT.
– Kubo! Kubo je najmladsi!
Otocil som sa na Kuba.
– Kolko mas rokov?
– Jedenast.
– Jedenast?
Pozrel som sa smerom k trojici, vdaka ktorej uz pol hodinu meskam s financnou podporou mojho oblubeneho fastfoodoveho retazca. Teda najskor vdaka monopolnej huzevnatosti hlavnej akterky tejto otravnej besiedky.
– Fajn to sedi. Pocuj krpec, dam ti pat eur, ked pojdes medzi tych troch srandistov oproti a nieco im povies, jasne?
– Jasne, ujo.
Za pat eur som sa zmenil z kokota na uja. Toto je cesta, ktorou by mala v buducnosti prebiehat vyuka etiky na skolach.
– Skvele. Mas mobil?
– Mam.
– Pozicaj mi ho.
Vzal som si krpcov mobil, natukal donho par viet a vratil mu ho.
– Pojdes tam a povies to, co som ti sem napisal. Kludne si to nacvic. A ked sa vratis, dostanes peniaze, dobre?
– Dobre.
Krpec sa vydal pomalym, no raznym krokom predviest svoj pat eurovy herecky vykon.
Prisiel k trojici, predniesol co mal, vsetci traja sa otocili mojim smerom, zamaval som im a pohlady paru sa okamzite zabodli do Simona. Nastalo kratke ticho, po ktorom nasledovalo hlasite razne PODME!!!, na co sa obaja manzelia otocili a odkracali smerom k ich domovu. Klaplo to. Presne podla planu. Krpec bol fakt dobry. Utekal ku mne a za nim utekal Simom.
– Co to malo znamenat?, spytal sa ma Simon miesto obligatneho trapneho pozdravu.
– Urychlovac casu a odhanac neziaducich castic, odpovedal som miesto obligatneho trapneho odzdravenia a dal som krpcovi slubene peniaze.
– Paci sa. Bol si skvely. Chod si kupit nejake dobre vino.
– Tebe preskocilo? Vies kto to bol?
– Nie. Kto? Ti dvaja?
– Ano! Ti dvaja!
– Bud zakomplexovana gazdinka so psom na voditku, ktory vyzera ako traktorista miestneho JRD, alebo silny veriaci a jeho diablom posadnuta manzelka, ktora si zasluzi umlatit k smrti a jej mrtvolu preventivne upalit.
– Ty idiot! To bol nas starosta s manzelkou?
– Kecas! Mne to skor prislo ako starostka s manzelom.
– Preco si toho maleho poslal za nami? Preco ma pre Kristove rany oslovil ocko, ukazal na teba a povedal, ze mamina mi odkazuje, ze uz ma rit umytu omsovym a ze caka na degustaciu v pivnici? Preco?
– Pre to iste, preco ukrajinci kazia ceny stavbarom. Kvoli prachom.
– Ale preco si to spravil ty? Nemohol si este chvilu vydrzat?
– Mohol. Ale nechcelo sa mi. A uznavam, ze napad to bol pomerne tuctovy. Keby som sa posnazil viac…
Simon na mna neveriacky civel a mna to desilo
– Ale no tak, co ta na tom tak vzalo? Vysvetlis im to. Povies, ze som bol na drogach. Odfot si ma a oni ti to uveria. Neboj sa.
– Si uplny idiot! Ta zenska je najvacsia drbna v dedine! Snazim sa s nou byt za dobre uz styri roky, odkedy som tu! Vzdy poriadne zvazim, co a ako pred nou poviem. Otacam slova zo strany na stranu, len aby sa nemala coho chytit a ty prides a nechas ma padnut hubou do sraciek! Zabijem ta!
– Nezabijes. Upokoj sa.
– Si totalne hovado!
– Pod, sadaj do auta, padre a mozme vyrazit.
– Ja nikam nejdem! S tebou ani za nic!
– Kurva, ved sa nic nestalo. Tak som to mozno trocha presvihol, no boze! Keby si prisiel na cas, podla dohody, nemuselo sa nic stat. Ty si sa rozhodol zadrbavat sa tam s nimi.
– Lenze to je moja praca! Zadrbavat sa s niekym, kto ma poziada o pomoc! Preto som tu!
– Dobre, fajn! Prepac. Vazne ma to mrzi. Ak chces, pojdem za nimi a vysvetlim im to, este ich dobehnem.
– Kasli na to, prosim ta. Nechaj ma chvilu tak. Idem na faru. Potrebujem sa trocha upokojit. Pridem.
– Pojdem s tebou. To trcanie v aute ma uz nebavi.
– Ak chces, aby som s tebou niekam siel, tak ostanes tu a pockas ma.
– Sibe ti?
– Z nas dvoch to istotne nie som ja, komu sibe. Daj mi patnast minut.
– To si nemozes vyhonit, ked budem vo vedlajsej miestnosti?
– Pojeb sa!, zakrical Simon nastvanym hlasom a ukazal mi prostrednik, ktory zmizol vo dverach rimskokatolickeho farskeho uradu. Asi to bolo vazne. Vulgarizmy a ani fuck off gesta pouzivat nezvykol.
Znova som teda sadol do auta a pozoroval okolie. Nevidel som nic zaujimave. Iba par psov prechadzajucich zo strany na stranu cez ulicu s vyplazenymi jazykmi, poctivo obstavajucich kazdy kus cohokolvek ziveho rastuceho zo zeme. Otocil som klucom a predstavil si, ako vybuchujem. Rovnako, ako Robert DeNiro v Casine. Zacal som sa smiat nad tym, aka blbost mi dokaze napadnut a zaroven vyvolat usmev na mojej tvari. Asi to najblizsie spomeniem na terapii. Ta mila osoba sediaca oproti v kresle terapeuta sa urcite potesi, ked jej poviem, ze ma znova napadlo cosi suicidialne a dokonca mi to vyvolalo pobaveny usmev na tvari.
Kym ma napadali tieto kratochvilne psycho story, nacitalo sa mi CD, ktore som napalil Dee Dee a ktore som jej stale nedorucil podla svojho planu. Zacala hrat Underdog od Kasabian. Dal som si ju hlasnejsie a cakal, kedy sa vonku objavi Simon, ktory sa zrejme este stale upokojoval a preklinal ma do tretieho pokolenia. Mam stastie, ze moje deti patria do rise imaginarnych postaviciek. Tazko by som im vysvetloval, ze ich telesne poruchy a vady su sposobene kliatbou ockovho dobreho kamarata a ich oblubeneho uja Simona.
Ten sa konecne objavil vo dverach. Bol v civile. Asi bol nachystany na odvetu a v sutane by si toho nemohol dovolit tolko, co mal nachystane vo svojej hlave.
– Mozme, pan velkomozny?, spytal som sa ho so znacnou davkou patosu.
– Podme, som hladny, odpovedal rezignovane Simon a pozeral sa von zo svojho okna, na ktore si klopkal v rytme prave hrajuceho songu nami obomi milovanych anglanov.