NightWing

Existuju dva druhy strat.
Tie, ktore ovplyvnit nemozeme a ich nasledkom je, ze nieco alebo niekto nam len tak zo zivota zmizne a uz sa nevrati.
Proste sa strati.
Dobrovolne.
Na druhej strane stoja straty, ktore sme (si) zapricinili sami.
Je tazke zmierit sa s tym, ze ste vdaka vlastnej blbosti nechali zo svojho zivota odist cloveka, ktoremu na vas zalezalo a ktory robil vsetko pre to, aby ste ho mali radi.
Nic ine nechcel.
Zniesol by vam aj modre z neba, ak by ste mu to dovolili.
Nie poziadali, ci poprosili.
Ale dovolili… Pretoze on by to urobit chcel. Aj ked by to bolo riskantne.
A to iba pre uprimny pohlad do oci, v ktorych by ten clovek videl, ze to ma vyznam.
Ze ste po jeho boku stastny.
Ze ho milujete.
A ze on je stastny iba preto, ze moze byt s vami.
Ze sa vas moze dotykat a  rozpravat sa s vami.
Nic viac mu totiz netreba…
Ja som to pochopil neskoro. Nikdy som tomu nerozumel. Nikdy som nepocitoval cosi take, ako lasku.
Teda nie tu, ktora nam je vsetkym medialne predostierana.
Taka ta rozpravkova a romanticka laska, ktora je brana ako jeden z najvacsich zazrakov a zmyslov zivota… ak vobec nie je zmyslom zivota samotnym.
Clovek sam o sebe nic neznamena.
Nezije iba pre seba a vravi sa, ze ho definuju prave ti, ktorymi sa obklopuje.
Ak pravdaze nezije na opustenom ostrove a nema pretrhane vsetky nite a emocionalne haciky, ktore ho drzia spolu s ostatnymi jemu blizkymi ludmi…
Ludi som si vzdy od seba drzal co najdalej a tak som si ani nemal kedy a uz vobec ako vybudovat citove vazby…
A mozno su to iba kecy.
Vyhybal som sa im, aby som netrpel.
Aby som sa nemusel vyrovnavat s bolestou a utrpenim, ktore su logickou sucastou kazdeho vztahu.
A tak som sa dobrovolne pripravoval o krasu vztahov, aby som sa vyhol ich tienistym strankam.
Bolo to lahsie.
Ako zijuca mrtvola.
Obraz smrti vlastnej duse v priamom prenose…
Ale zrazu za cosi zlomilo.
Zrazu nieco nebolo v poriadku.
Cosi bolo inak.
Cosi mi nesedelo.
Jeden clovek bol z mojho zivota prec.
A ja dom ho nechal.
Pustil som ho.
Ten clovek odisiel a uz sa nikdy nevrati. Nie preto, ze by zomrel, ale preto, ze by zomrel, ak by sa takto aj nadalej trapil.
Ak by ostal pri mne a so mnou.
Odumiera vam srdce a vy pocujete, ako sa jeho kusky triestia o zem. Hrdlo mate zovrete, slzy sa snazia predriet sa na povrch, no vsetko to ostane stat a nic nejde dnu, ani von.
Je to prilis velke.
Neviete prehltat a ani zvracat.
Dostal som kvantum dalsich sanci, no vzdy som nieco pokazil a tak si bolestivo prezivam svoje nenaplnene lasky, ktore som vzdy tak obdivoval v literarnych dielach a filmoch.
Mam na mysli nenaplnene tragicke lasky ako take.
Prisli mi vzdy neskutocne romanticke a krasne.
Videl som sa v nich.
V skutocnosti bolia a nie je na nich nic posobiveho a ani romantickeho. Nie pre cloveka, ktory nieco take preziva.
Ostal som teda verny svojej ulohe klauna a dohram to dokonca. Kazde predstavenie sa raz musi skoncit.
A to moje sa ku koncu blizi tiez.
Bez zeny, ktoru som nechal odist kvoli tomu aky som.
Ak sa ma totiz niekto spyta na charakteristiku vlastnej osobnosti, vacsinou mlcim, zamyslim sa a uprimne zvazujem, co je pre mna naozaj signifikantne okrem toho, ze mam v hlave dialnicu myslienok, ktore si po nej pobehuju ako splasene mravce v podivuhodnych skupinach a formaciach vedene silou systematickeho chaosu.
Ak sa ma ale niekto spyta na to, co si myslim o nom ako o cloveku, nadychnem sa a spustim.
Vacsinou sa ludia druhy krat nepytaju…
Je to neuveritelne neprakticke, kedze clovek je tak nejak nuteny zit sam so sebou a nie s niekym inym.
Nemyslim tym fyzicke zitie a bytie, ale ten stav, kedy clovek nie je schopny byt sam so sebou v jednej miestnosti, nedokaze sa pozriet do zrkadla a svoj hlas vnima ako hlas niekoho ineho.
Niekoho tretieho, kto sa mu snazi naplnit prazdnu hlavu myslienkami. Je to o hrdinskom byti so sebou samym a svojim Ja.
Vydrzat napor vlastnych myslienok, ktore clovek ani nepovazuje za svoje, pretoze pride sam sebe absolutne cudzi.
Ako nejake parazitujuce, horsie dvojca.
Alebo imaginarny kamarat, ktory predstavuje a zosobnuje vsetko to, cim ako clovek najviac pohrdate, no zaroven sa ho nedokazete a mozno ani nechcete zbavit, pretoze je vasou pevnou a neoddelitelnou sucastou a zrkadlom zaroven.
On je vy a vy ste on.
Tazko pochopitelne pre cloveka, ktory vie, co chce, ma ciele, sny, tuzby a vie, ako na to.
Zit stastne, co vsak nutne neznamena, ze ten clovek stastnym aj naozaj je.
Ide iba o vedomie toho, co chce. Teraz si predstavte, ze toto vedomie nemate.
Odpocitajte si akukolvek tuzbu po comkolvek, vratane vlastneho zivota, pretoze je vam tak nejak ukradnuty a vy sa nim iba snazite preplavat, co sa vam s eleganciou a sarmom tridsattonoveho hrdzaveho tanku aj ako tak dari…
Rovnako mozte odpocitat cielavedomost, pretoze vam pride smiesna.
Urobte si styridsiatupiatu odmocninu zodpovednosti, vydelte absolutnou neschopnostou sustredenia sa na akukolvek cinnost a vyjdem vam z toho ja.
A aky teda som?
To skutocne neviem, ale tuzim to sakra vediet…
Nie som stastny, no nie som nestastny.
Neviem ake to je.
Neviem ako ten stav dosiahnut. Nepoznam ho, tym padom mi chybat nemoze a ja vlastne svojim divnym sposobom stastny som… Moj problem je inde.
Neviem, co chcem.
Co by ma naplnilo. Cize nechcem NIC a zaroven VSETKO.
Minus a plus davaju dokopy nulu.
Spociatku som to bral tak, ze som proste iny.
Ze som len inteligentnejsi ako druhi a ze ich zivoty su nepodstatne. Postupom casu som si vsak zacal uvedomovat, ze pravda je trocha inde.
Ze ja som inde.
Ze som to ja, kto potrebuje pomoc. Uvedomil som si, ze som chory.
Z hrdinu sa stala nula, z manie som opat padol do depresie a opat to bolo to iste. Opat som bol out. 
Vsetko, alebo nic.
A samozrejme slo o obojstranny extrem.
Dalsi z mojich charakterovych znakov…
Nebol som schopny nicoho. Absolutne NICOHO.
Zverte mi decko a s najvacsou pravdepodobnostou ho stratim. Dajte mi prachy a zarucene ich miniem tak, ze okamzite zabudnem na to, kam sli.
Dajte mi zenu tuziacej po vztahu a ja z nej spravim chlapov nenavidiacu furiu, pretoze dostane ten najhorsi mozny archetyp Homera Simpsona s Medvedom Yogim dohromady…
Moze so mnou zena ostat?
Nie.
Nedokazala to ani ta moja zakonita.
Dokaze ma zena milovat?
Nechapem ako, ale ano.
Moze sa ist zabit za tym, aby mohla byt mojou a cim viac ju odmietam, tym viac ju to vzrusuje.
Nikdy som zenam nerozumel, i ked si kazdy mysli opak.
Je to sialene!
Dokazu urobit vsetko, aby dostali, co chcu.
Tak ako teraz Nina.
Divam sa na nu.
Jej hlava sa natriasa hore a dolu medzi mojimi nohami, jej vlasy sa dotykaju mojich stehien, jej usta sa snazia nezadusit sa, jej slziace oci tuzobne hladia do mojich a moju tupu mysel zamestnava moja vlastna blbost a neschopnost vypnut sa a myslienky na to, ze kazdy, koho som kedy nasral, sa pride presvedcit na moj pohreb, ci som naozaj mrtvy a ci v tom blbom drevenom spacaku lezim naozaj ja…
Bolo mi luto seba sameho.
Uboha citova troska.
Chytil som Nine vlasy a chcel jej povedat, aby sa na to vykaslala a ze to nie je jej vina ako si myslela asi pred styrmi minutami, no ked som videl jej oddany a uprimny pohlad a tu vyraznu, hustu bielu slinu spajajucu jej usta s mojim vtakom, na sekundu som sa zamyslel a dal tomu predsa len druhu sancu.
Chvilu som sa opat dival na jej poskakajucu hlavu, no myslienky mi opat utekali kamsi mimo chapania reality chlapa, ktoreho prave oralne uspokojuje dievca, ktore by mohlo byt pri troche jeho sikovnosti v puberte, pokojne jeho dcerou…
– Nina?, oslovil som ju potichu.
Nic. Ziadna reakcia.
Iba mlaskanie.
– Nina!, pokusil som sa hlasnejsie.
– Ahmmm, ozvalo sa z nej ani neviem ako, kedze si davala fakt zalezat, aby svoje usta vyuzila naplno.
– Nina, nieco sa ta opytam.
– Teraz?
– Teraz.
– Pytaj sa, zaznelo nie prilis zrozumitelne, na co si dala na chvilu pauzu a zrazu nevyzerala tak prehnane zanietene ako pred chvilou.
Opat to bolo to male pomylene steniatko, ake v nej poznam uz roky.
– Mam len jednu otazku.
– No pod. Pytaj sa, povedala nespokojne a podrazdene, zjavne predpokladajuc ze budem komentovat jej mimochodom skvely vykon.
– Pridem ti ako normalny chlap?
– Ako to myslis?, pozrela na mna nechapavo.
– Poznas ma. Vies aky som. Myslis si, ze som normalny?
– Si ten najvacsi hajzel, akeho poznam. Si divny. Egoisticky a egocentricky narcis, ktory nema ani potuchy ako sa spravat. Este nieco?
– Asi nie.
– Mozem teda pokracovat, alebo potrebujes pochvalit?, opytala sa so zvysenym hlasom a ja som vedel, ze je maximalne vytocena.
– Hm, asi nie. Obavam sa, ze to nebude mozne, respektive, skor zbytocne, povedal som s tragicko pomylenym vyrazom tvare, aky mava vo filmoch Hugh Grant, ked nieco pokazi.
– Si debil, Nat. Fakt si najdi toho cvokara. Potrebujes to, lebo ty nie si kompletny. Nemozes byt!
– Prepac. Nesuviselo to s tebou?
– A s kym? Kto ta pred chvilou fajcil, ty somar?
Nina sa postavila a zacala nervozne pobehovat po byte. Este som ju taku nevidel. Nikdy. Obliekala sa a ja som sa na to dival. Nebol som schopny prehovorit. Vstat. Bol som mimo.
Oprela sa o zarubnu a postojacky si navliekla lodicky.
Ani sa na mna nepozrela.
– Dakujem za pekny vecer!, ozvalo sa pri odomykani dveri.
Nina nimi hlasne tresla.
Kazda zena, ktora odide z mojho zivota mi vynada a tresne dvermi. Zivot je blbec…
Ale v jednom mala pravdu.
Terapie by mohli byt fajn.
Potrebujem nezaujaty pohlad na mna sameho.
Mal som pocit, ze ma roztrhne.
Ze ak so sebou nieco neurobim, tak sa zabijem v devastacnom derby s vlastnym ja.
A ako uz historia mnohokrat dokazala, telo nikdy neporazi mysel.
Raz predo mnou proste musi vzist stena, o ktoru sa moja hlava roztrieska ako melon a ja to neprezijem…
A ten den sa blizil coraz rychlejsie a zavratnejsie.
A ja som na tom gauci sedel stale ako prikovany a nadaval si potichu do idiotov, pretoze som nepochybne jednym z toho nepreberneho mnozstva idiotov kracajucich po tejto Zemi naozaj bol…