NightWing

Samota a alkohol.
Dvaja vecni milenci, nechutne si to rozdavajuci naraz v tolkych domacnostiach, ze celonocne navstevy Jeziska s darcekmi na Vianoce v kazdom slusnom katolickom dome, su oproti nim iba trapnym kracanim hore dolu po najkratsej ceste v nejakej malickej promo dedine.
U mna sa tito dvaja stretavali a sulozili permanentne. Prakticky den co den, noc co noc. A ja som nemal silu a ani chut vyhanat ich.
Naco aj?
Raz som ich nechal, nech si to uziju aj u mna. A oni?
Bez opytania sa nastahovali a viac neodisli.
Ale to nevadi. Citil som pokoj.
Dnesna noc bola celkovo pokojna. Obostieralo ma relativne ticho, jemne narusane mojim blaznivym kocurom, ktory sa rozhodol, ze ocenim jeho skvely napad, zapocatia nahanacky so sebou samotnym, ktoreho vysledkom bol zvuk, rovnajuci sa dupotu stada divokych mustangov niekde v skalnatom udoli…
Je to tak dokonale jednoduche zvieratko. Obcas mu tu jeho jednoduchost zavidim. Tak ako ju zavidim jednoduchym ludom…
Kedysi som mal tendenciu nimi pohrdat, no dnes by som chcel byt ako oni. Mat pokojny zivot, tesit sa z malickosti a neriesit zbytocne kazdy nadych a vydych miesto uzivania si pokojneho dychania samotneho.
Moje dni sa podla predpokladov pomaly kratili a ja, miesto toho, aby som ich efektivne vyuzival, valal som sa doma pod dekou a pocital imaginarnych pavucikov.
Lezal som vyvaleny na gauci a tupo civel do stropu. Vsade bola tma, len do okien sa plizilo jemne svetlo z poulicnych lamp a okolitych bytov, odrazajuce sa od snehu na balkone. V ruke som drzal flasu cerveneho bez chuti a etikety, pomaly sa z nej snazil upijat bez toho, aby som vinom zasvinil seba ci postel a do tohto bezutesneho stavu mojej rozliatej mysle mi Petrus spieval svoju skurvene pravdivu Everything Dies.
Ja som ho pocuval, plakal som, rehotal sa a znova plakal. Bola to hodina cisteho blazna. Citil som sa zvlastne. Vsetko mi vadilo a zaroven mi bolo vsetko ukradnute.
Akoby sa cas zastavil a nadchadzajuce minuty mali rozhodnut o tom, ci este ostanem medzi zivymi, alebo sa stretnem so Smrtou o nieco skor, nez sa je tk nutne…
Akoby mi zrazu preskocilo.
Vsetko dostalo iny vyraz.
Akoby na chvilu naozaj prestalo zalezat na tom, kde prave som, pretoze aj tak sa neukryjem. Na isty cas som nadobudol pocit, ze tam so mnou niekto je a pozera sa na mna. Akoby vedla mna sedela ta stara vyziabnuta kurva s kosou, civela na mna a zabavala sa na tom, ako sa v krci, drziac sa za brucho, smejem nad jej pritomnostou. Bizarna myslienka v obskurnom prostredi mojej vlastnej mysle.
– Comu sa smejes?, spytala sa ma Smrt zhmotnena v tele Perryho Farrella v bielom obleku, klobukom padnutym do tvare a so spiacou civavou v naruci.
– Vlastne ani sam neviem, odpovedal som, no neda sa to zastavit.
– Ja pockam, mam dost casu.
– A na co chces cakat? Kym mi celkom nezajebe a ja neskoncim obkresleny na chodniku s usmevom zarazenym do asfaltu?, spytal som sa s usmevom.
– Chces to?, spytala sa so zaujmom Smrt.
– Chcem, aby si vypadla!, zahucal som hlasom plnym neprehltnutych slz a hlienov. Pal do pice a daj mi svaty pokoj!, zakrical som znova do prazdneho bytu a hodil som cez Smrt flasu, ktora sa vzapati roztrieskala o stenu, na ktorej ostal velky cerveny mokry flak, stekajuci vdaka vsemocnej gravitacii smerom nadol.
– Ja sa vratim, zasepkala Smrt, vratim sa, no potom ta moj prichod bude boliet ovela viac. Uvidime, ci ma od seba budes odhanat aj potom. Hm… Nie… Nebudes. Budes zobrat, aby som si ta vzala. Prosit ma na kolenach, aby si netrpel.
– Daj mi pokoj!
– Bojis sa. Bojis sa a je to normalne. Strach je prirodzeny. Nemusis sa hanbit. Bat sa, neznamena byt zbabely. Strach je podstata kazdej entity, cloveka i zvierata. Je to obranny mechanizmus. Nie slabost. Priznat si svoj vlastny strach je oslobodzujuce.
– Co ty mozes kurva vediet o strachu?
– Nic. A zaroven vsetko. Taki, ako si ty, o nicom inom nehovoria.
Bojis sa ma. Bojis sa toho, co pride. Bojis sa, o co vsetko mozes prist. Bojis sa, ze tvoji blizki pridu o teba. Ale hlavne, bojis sa priznat si svoj vlastny strach. Strach zo mna. Je to ako popierat vlastny tien. Vies, ako na tom si. Vies, ze to nezvratis a vies, ze ti nic nepomoze. Vies to, no nic s tym nemozes urobit. Si zufaly a zufalo sa snazis robit zufale rozhodnutia. Ten pocit bezmocnosti nahlodava vnutro tvojej mysle a zacina ti ju postupne rozozierat. Je to dekonstrukcia tvojho ja. Tak, ako budes mat onedlho rozozrate cele telo, bude rozozraty aj tvoj mozog. Jedine, co v nom budes mat, som ja. Ja a nekonecne otazky so mnou suvisiace, ktore si kladie kazdy clovek citiaci svoj bliziaci sa koniec…
Kedy to pride?
Bude to boliet?
Stane sa to rano?
Alebo vecer?
Bude to na ceste do prace, alebo v posteli?
Bude niekto pri mne?
Budem pri tom sam?
Naozaj budem citit chlad a vidiet svoj zivot ako film?
– Drz hubu! Daj mi pokoj a nechaj ma s mojim karcinovanym JA osamote! Lezies mi na nervy!
– Nie, nebudes to mat vobec jednoduche, mlel si aj nadalej Perry Farrell stale svoje, akoby ma nepocuval, krutil hlavoua dival sa na civavu vo svojom lone.
– Nie, nie. Vobec to nebude lahke a rychle. A ANO, bude to boliet. Bude ta to kurevsky boliet. A vies preco?, rozchichotala sa Smrt. Vies? Pretoze na bozich milacikoch si davam vzdy zalezat najviac. Ale to ty dobre vies, vsak? Usmievas sa po cely cas ako ti to rozpravam a je ti to jedno. Aj Kyra bola taka. Tiez sa mi smiala do tvare, ked som jej ponukal rychlejsiu cestu. Milujem svoj zivot, nech je akykolvek a len tak lahko sa ho nevzdam, povedala. Chuderka, bola tak dojemne hlupucka… Tvoja velka laska. Tvoj zivot. A uz jej niet. Praskla ako bublinka. Puk! A to iba kvoli tebe. Kvoli tvojim zasadam. Kvoli tvojej oddanosti niekomu, kto o teba stal iba ako o vypln do zivota. Mimochodom, ako sa ti pacilo byt iba doplnkom? Je to uzasne, vsak? Ja viem, povedal si si, ze takto je to spravne. Rozhodol si sa hlavou, si hrdina! V nebi dostanes medajlu za blbost! Dovol, zatlieskam ti!
Oh, prepac, odbocil som od Kyry. To dievca ta lubilo. A ta jej pateticka teatralnost s akou ta v celej dobrote a uprimnosti srdca karhavala… Bude mi chybat. Tebe nie? Ale ano, bude. Isteze ti bude chybat. Priznaj si to.
– Vies, ze ano, priznal som rezignovane so zaslzenym pohladom upretym do zeme, bez akehokolvek prejavu vzdoru a hnevu, pretoze Smrt mala pravdu.
– Zeby som zasiahol tvoje citlive miesto?
Mlcal som
– Ano, zasiahol, vidim to na tebe. Tieto chvile bezradneho ticha zboznujem. Len prazdny pohlad a hlava plna myslienok. Dokonale!!!, uzivala si Smrt v Perryho tele svoj triumf.
Stale som mlcal a snazil sa zaostrovat pohlad cez zaslzene oci. Neslo to. Mal som rozmazany pohlad, no dokonalo ostry obraz v myslienkach. Bola v nich Kyra. Udomacnila sa mi v hlave tak, ako to vedela iba ona.
– Neboj sa, prerusila moje myslienky Smrt, je znova doma a je spokojna. Caka ta. Aj napriek tomu, ako trpela. A ze najviac utrpenia si jej sposobil ty sam, dobre vies. Vzdy ked ste boli spolu, tak ti to vykricala, vyplakala sa, no vzdy ti odpustila. A co si urobil ty? Priznal si si to, uznal si si chybu a urobil si dalsiu hned pri prvej prilezitosti. Podrazil si jej nohy vzdy, ked si jej mal dokazat, ze ti na nej zalezi. To dievca ti verilo, milovalo ta a ty si jej nikdy nedal jediny dovod na to, aby mala pocit, ze to ma zmysel. Ublizil si jej znova vzdy, ked si jej mal dokazat, ako vela pre teba znamena. Neobvinujem ta z toho, ze si ju zabil, no si priamou pricinou toho, ze sa to stalo. To je tvoja bolest. Toto vedomie ta bude sprevadzat aj pri tvojom konci a budes tym trpiet viac, nez teraz. Sam seba sa budes pytat, co bolo tvojim najvacsim hriechom a zlocinom a v tej chvili uvidis jej tvar. Zmucenu a znicenu tvojou bezohladnostou. Tvar, ktora mala byt rozziarena a plna zivota vdaka tvojej laske.
Vy ludia ste tak hlupi…
A teraz ma ospravedln, musim ist. Cas necaka na nikoho.
Ani na Smrt nie. Este sa uvidime, Nathan. Perry sa postavil, napravil si sako, polozil civavu na zem, pripevnil jej na obojok voditko a odisiel spolu s nou bez jedineho slova.
Dvere na mojom byte sa zatvorili. Ostal som sam. Vsade vokol mna a aj vo mne samotnom bolo iba vakuum. Pocul som len tlkot svojho srdca a hlasity krvny obeh v mojom tele, ktoreho hlasitost bola coraz viac neznesitelna a ja som krical, no moj hlas pocut nebolo. Bol vypnuty a ja som sa nemohol pohnut. Vzdal som to. Rezignoval som na akukolvek snahu o zmenu sucasneho status quo. Zomrel som.
Muselsom zomriet.
Aspon som si to myslel.
Zrazu som otvoril oci. Rozhliadol som sa po miestnosti. Nik tam nebol.
Vsetko bolo ine. Vsetko bolo v poriadku.
Dokonca ani ten cerveny flak rozprsknuty na stene neexistoval. Ziadna skvrna na stene… Zdalo sa, ze k sebe pomaly prichadzam. Nicomu som nerozumel. Ani preco je na mojom televizore prasklina v tvare velkej pavuciny miesto skla, preco pod nou lezi flasa od vina a co sa vlastne stalo. V hlave som mal pust myslienok. Kazda myslienka bola zrnkom piesku a moj mozog sa pod ich nanosom menil na Saharu. Chcel som sa postavit, no nemal som na to dost sil a tak som iba sedel, mracil sa, premyslal nad tym, kto je dopekla Kyra a svet okolo, vratane mna aj nadalej upadal…